bibina

Ako sme vzájomne prepletení. Rozdelenie republiky a rozdelenie našej rodiny.
Najbližšia a najobľúbenejšia turistická destinácia našich spoluobčanov Českej národnosti bolo Slovensko. Tatry a Východné Slovensko z vodnou nádržou Šírava. Tam sme sa aj stretli so svojimi budúcimi svatovcami a moja dcérka ako šestnásťročná so svojim budúcim manželom. Oni absolvovali návštevu u svojich príbuzných pri Michalovciach a asi týždeň stanovali vedľa nás. Po ďalších šiestich rokov sa moja dcéra vydala do Čiech, za štvrtinového Slováka, v čase ešte keď sme boli spolu v jednom štátnom útvare. Stará mama môjho zaťka prišla ako slobodná za svojou sestrou a jej manželom do oblasti okolo Litoměříc v rámci osídľovania po odsunutých Nemcoch a tak tam i zostali. Stará mama si našla manžela Čecha a ich prvorodená dcéra je moja svatka. Na svadbe mojej dcérky bolo presne 8, vrátane nevesty, príslušníkov našej rodiny ale ďalších domácich asi 30 celých, polovičných alebo štvrtinových Slovákov. Ostatní do počtu boli príbuzní Českej národnosti. Hoci svadbu podľa obyčaje mala robiť naša rodina, keď už bol daný termín svadby, dcérka sa zobrala s milovaným do Čiech. Láske nerozkážeš. Dcérka bola zamestnaná v Projektovom ústave SZVD v krajskom meste a ten koncom roka mal byť zrušený. Postupne prepúšťali zamestnancov a medzi prvými i moju dcérku, mala vtedy funkciu pomocná projektantka. Dostala odstupné a tak si ju môj budúci zaťko odviezol k sebe domov cca jeden a pol mesiaca pred svadbou. No a tak sa svadba konala u budúcich svatovcoch. Na svadbu sme cestovali zo Slovenska ja s manželom, jeho mama , jej sestra a moja mama. Môj syn prišiel zo Šluknova, kde dostal prácu po ukončení vysokej školy a vojenčiny na umiestenku, /žije tam dodnes/ mladší manželov brat /krstný otec mojich deti/ prišiel z Ústi n. Labem, kde mala jeho manželka byt a po svadbe navštívili manželkiných rodičov pri Liberci. Bývali v Bratislave, švagor zomrel tesne pred dôchodkom, jeho manželka Českej národnosti s deťmi tam žije i dnes. Môj otec na svadbu vnučky nešiel, jednak nechcel dom s hydinou nechať osamotený a jednak už bol starší a chorľavý a najlepšie sa cítil doma. Môj brat sa ospravedlnil , so ženou sa neráčili a tak zostal doma s tým, že bude strážiť otca a pomáhať mu. Manželov starší brat so ženou sa taktiež ospravedlnili. A tak na svadbe, kde bolo asi 50 ľudí bola rodina nevesty v menšine. Pamätám sa, že keď som chcela prispieť na svadbu, tak mi svatka predložila účet vo veľmi nízkej hodnote, s čím som samozrejme nemohla súhlasiť, pretože moju dcérku už jeden a pol mesiaca pred svadbou živili a všetko zariaďovali oni a tak som preplatila všetky aktuálne náklady, ktoré so svadbou mali. Chcela som zaplatiť i mäso z prasiatka, i hydinu, zajace ako i ďalšie doma vypestované potraviny ako vajíčka, zemiaky, zeleninu, to všetko bolo súčasťou svadobnej hostiny, čo malo tiež svoju vysokú hodnotu ale tie mi svatka nedovolila preplatiť. A všetku tú prácu ktorú s organizovaním, pečením, varením mali, tak tá sa ani nedá vyčísliť. A tak som ten účet čo bol asi len polovica čistého mesačného platu, pričom najväčšia čiastka okrem alkoholu bolo 300 Kčs za požičanie svadobných šiat, zaplatila celý, čo v porovnaní s tým koľko stojí svadba dnes bola len taká malina. Dodnes sa im cítim byť dlžníčkou. Môj manžel bol už vtedy síce nezamestnaný, ale od zamestnávateľa dostal odstupné a peniaze sme na svadbu mali ušetrené. Svadba bola veľmi pekná i zábava bola a zdržali sme sa i ďalší deň po svadbe. Po svadbe nás odviezli na vlak do Roudnice n. Labem, rozlúčili sme sa s dcérkou, zaťkom, svatovcami a nasadli do vlaku. A ako sme odišli a posledný krát zakývali rodine, som takmer celú cestu domov preplakala. Ešte aj teraz sa mi tlačia do oči slzy. Nepomáhali utešovania od mamy, svokry, jej sestry a ani od manžela, že však nezomrela, len sa vydala. Toľko sĺz som už nikdy nevyplakala ako po ceste domov zo svadby mojej jedinej dcérky. A to som ešte nevedela, že moja dcérka bude občiankou iného štátu, tak isto ako aj môj syn. Vnúčik sa narodil 4 dní po manželovom úraze, o tom som už písala. Už keď sa začali rozhovory na federálnej úrovni o rozdelení republiky prišla dcérka k nám s vnúčikom na dlhšie obdobie. Pre obe moje deti som založila prémiové sporenie mladých, a tak sme dcérkyne peniaze vybrali, že si ich odvezie zo sebou. Dostali v Lovosiciach byt, potrebovali ho zariadiť. Chcela zostať dlhšie, ale svatka volala, že zaťko je netrpezlivý, prečo je u nás dcérka tak dlho, chce aby sa čím skôr vrátila a tak sme po troch týždňoch jej návštevy u nás nasadli do rýchlika do Prahy. Problém boli peniaze. V tom čase 30 000 Kčs bolo veľa peniažkov o ktoré sme mali počas cesty nočným rýchlikom obavy. A tak sme ich schovali vnúčikovi do perinky. V rýchliku sme našli kupé pre matky s deťmi, to však bolo plné sťahujúcich sa do Čiech našich cigánskych spoluobčanov. Možno cítili, že po rozdelení už nebude ľahko sa do Čiech presťahovať. I keď to kupé bolo pre matky s deťmi, cestovali v ňom celé rodiny. A tak sme nakoniec v kupé druhej triedy našli voľné miesta. Niekde v Čechách nás sprievodca presťahoval do kupé prvej triedy. Do Čiech na ďalšiu návštevu svojej dcérky a jej rodiny sme sa dostali až po rozdelení republiky, keď už manžel aj začal trochu šoférovať. Na hraniciach už boli vybudované za ťažké peniaze hraničné priechody, kontrolovali nás naši i českí colníci, ale len tak akože ukážte nám pasy, a púšťali nás ďalej. Odšóferovala som vtedy 3/4 z pôvodne 550 km dlhej cesty a vďaka mojej zbrklosti a trochu chaotickej manželovej navigácie /neskoro mi hlásil odbočenia/ sme tam cestovali nie 6 hodín ale až 9 hodín a najazdili skoro 700 km. Nakoniec sme dorazili niekedy v noci ale chvalabohu zdraví. Po návšteve dcérky, zaťkových rodičov sme navštívili i syna v Šluknove, čo je o 120 km ďalej od mojej dcérky.
Také sú moje spomienky na rozdelenie mojej rodiny do dvoch obyvateľstvom našich národnosti navzájom prepletených štátov. Preto som aj uvítala vstup oboch štátoch do Európskej únie bez vzájomne kontrolovaných hraníc a netešilo by ma vystúpenie z nej.
Bibina