Keď sme vychádzali dnes ráno z kostola naskytol sa mi pohľad na balón, ktorý klesal na protiľahlú stranu nášho údolia. Možno klesal úmyselne, možno mal poruchu neviem. Pristavil sa pri mne môjho otca bratranec s manželkou, privítali sme sa a objali sme sa. Spolu sme pozorovali klesajúci balón a boli sme prekvapený jeho veľkosťou, keď sa k nám priblížil. Keď vyšla z kostola suseda, ktorá so mnou chodí do kostola, rozlúčila som sa s rodinou, nasadli sme do auta a šli sme domov.
Vždy som si myslela, že otcov bratranec, je môj pra bratanec, narodil sa v tom istom roku ako ja. Už dávnejšie sa ma pýtal či neviem kde sú pochovaní jeho starí rodičia a moji prastarí rodičia. Pokiaľ viem ani v minulosti sme taký hrob nenavštevovali, hoci moja maminka keď šla na cintorín svietila skoro na každom druhom hrobe. Potom som si spomenula , že môj tatino rozprával ako sa asi pred 100 rokmi sťahovali na dolnú zem jeho rodičia i s ním ako trojročným synom, otcov slobodný brat a ich rodičia, brali zo sebou i nevyhnutné náradie. Pôdu, ktorú vlastnili doma predali. Ich dve sestry zostali doma staršia sa vydala do susednej obce a mladšia ešte neplnoletá nechcela s nimi ísť, lebo sa zaľúbila do mládenca tiež zo susednej obce. Odídencom pridelili na dolnej zemi hektáre úrodnej pôdy, za utŕžené peniaze za predanú pôdu kúpili statok /dobytok/ lebo keď nie je dobytok tak nie je ani hnoj, ktorým je potrebné lány hnojiť. Len že moja stará mama bola tehotná a po tej strašnej drine potratila, pridali sa jej i iné choroby asi pľúcne, / mala do konca života problémy s dýchaním/, a tak sa museli otcovi rodičia na Slovensko vrátiť. Stihli to len tak v roku 1918 tesne pred zavedením nových hraníc v Európe. Starého otca rodičia i mladší brat zostali už v novej krajine Juhoslávií. No a otcov bratranec a vlastne môj pra strýko bol synom tej otcovej zamilovanej tety. Narodil sa jej, keď mala 52 rokov ako 8 dieťa a keď si už myslela, že je v prechode. Neviem či moji prastarí rodičia vedeli čítať a písať, neviem ani či brat napísal súrodencom o smrti rodičov, asi áno. Bola by som sa viac dozvedela, keby som bola vnímavejšia a prejavila väčší záujem. Moja škoda, moja veľká škoda. Ale ako mladý človek vtedy ma zaujímali úplne iné veci. Dnes sa nemám koho pýtať.
Ale aspoň tuším, že mám v sebe gény a odvahu ísť do rizika, začínať vždy niečo nové. I môj tatino ešte za Slovenského štátu keď mal 26 rokov našiel si prácu v Rakúsku na výstavbe železníc, kde pracoval až do svojej svadby.
Ako deti sme postupne prešli z málotriedok z dedín do mesta ,a tak sa mi v škole môj pra strýko prihovoril,ja som tvoja rodina. Ja som chodila o triedu vyššie, šla som do školy keď som mala 5 rokov. Stretávala som v škole i pra sesternice od starej mamy o ktorých som vedela a prihováral sa mi i vysoký pekný , kučeravý chlapec z ďalšej dediny, ktorý tiež tvrdil, že je môj bratranec. Mama mi však tohto a i neviem koľko ďalších z tejto rodiny zatajila. A tak som mu najbližšie odvetila, ty nie si moja rodina. Zatajila mi i starú mamu z jej otcovej strany, ktorá nás v meste vyčkávala pred kostolom, s mamou sa rozprávala a mňa hladila po vlasoch.
O tajnostiach mojej mamy napíšem inokedy, možno ak uvidím záujem. Zatiaľ len toľko.
Bibina