Päťdesiate a šesťdesiate roky minulého storočia tu spomínajú niektorí i na blogu ako strašné obdobie, prenasledovania, zatýkania, vraždenia, tyranie a podobne. Nik ale nespomenie ako sa zlepšila zdravotná starostlivosť celkovo o všetko obyvateľstvo bez rozdielu tried. Od roku 1948 do roku 1953 bola epidémia tuberkulózy, ktorú sa zdravotníctvu podarilo zvládnuť. To sa podarilo len vo vyspelých, civilizovaných krajinách a takou Československo bolo. Od roku 1953 zaviedlo povinné očkovanie deti proti tuberkulóze a táto choroba skoro celkom vymizla. No a v kapitalizme, ktorý sme si vyštrngali sa znova táto choroba objavila a šíri sa, čím to asi je ? Od dobroty ?.
V roku 1951 môj tatino ochorel na pľúcnu tuberkulózu . V dedine vtedy ochorelo viac ľudí a aj otcov švagor v susednej dedine. Vtedy ,nakoľko veľmi veľa ľudí na toto ochorenie zomieralo sa môj otec s nami lúčil, ako keby išiel na smrť. Liečil sa v kúpeľoch vo Vyšných Hágoch a bol tam skoro rok. Celá naša rodina absolvovala vyšetrenia na rontgen pľúc. Okrem tatina len ja som mala malý nález. Napriek tomu, že brat nemal nález obaja sme boli poslaní na tri mesiace do kúpeľov Lúčivná. Tam sme navštevovali aj školu, ja som vtedy bola prváčka a môj brat druhák. Pamätám si prvý deň, keď nás ubytovávali, boli sme v budove, kde záchody boli na začiatku chodby a izby po oboch stranách. V noci nechávali na chodbe svetlo. Ja ako päťročné dieťa som si nezapamätala, ktoré sú to dvere a tak som v noci viaceré dvere na izbách pootvárala až kým som sa na chodbe nepocikala. Sadla som si vedľa na zem a nahlas plakala. Pribehla rehoľná sestrička, ktorá nás mala na starosti a dlho ma upokojovala, kým som nezaspala. Myslím, že som nebola sama taká nešťastnica. Ešte si pamätám pani učiteľku, ktorá nás učila. V jednej triede mala žiakov rôzneho veku. Mali sme tam úplne nové učebnice, doma som mala použité. Keď sme sa z kúpeľov vrátili znova sme absolvovali rontgen, u mňa konštatovali zaschnutú kavernu vo veľkosti malého hrášku. Takže liečba bola úspešná. Skôr ako sa otec vrátil boli sme ho s maminkou navštíviť vo Vyšných Hágoch. Brata, kravičku, hydinu, dom nechala mama na starosť starej mame a my sme šli vlakom, v Poprade sme prestúpili na Tatranskú parnú železnicu . No kým sme prišli k otcovi ja neposlušná nešťastnica pri vykláňaní z okna som chytila do oka iskru a bolo po peknom výlete. Pokazila som ho nielen sebe ale aj mame a otcovi. V sanatóriu, kde bol otec ubytovaný mi sestričky očko vyčistili, dali nejakú masť a zalepili ho. To aby som ho neustále nechytala. Ale v očku má stále rezalo, málo som videla, cestou som sa potkýnala a tak ma museli rodičia po meste občas aj nosiť. Viac otec na chrbte, ale i mamina na rukách. Zato mi kúpili pár hračiek, kredenc, drevenú vaničku na pranie i s rajbadlom, riady a aj handrovú bábiku s porcelánovou tváričkou, také veci pre trocha odrastené dieťa. No niečo úžasne. Keď sa otec vrátil, jeho švagor bol ešte v sanatóriu, po návrate domov sa však u švagra tuberkulóza znova vrátila a zomrel. Napriek veľmi dobrej starostlivosti od svojej ženy. Veľa ľudí zomrelo a u tých, ktorí nezomreli dôvod uzdravenia nazývajú samouzdravenie. Tak to býva aj v prípadoch rakoviny. Dôvody nevedia pretože, aj keď je liečba rovnaká, každý z nás má v sebe inú vôľu žiť, iné gény, ktoré imunitu podporujú alebo aj nie. Otec zostal na invalidnom dôchodku asi 10 rokov, neskôr mu ho znížili na čiastočný a začal pracovať ako denný vrátnik v krajskom meste v podniku Montáža /montovali do domov ústredné kúrenie, vodovody, robili rôzne opravy a pod./. Bol až do deväťdesiatých rokoch na pľúca raz ročne kontrolovaný, na kontrolu mu chodila pozvánka. A teraz pľúcne ambulancie rušia ako napríklad v našom meste, pre nedostatok lekárov. Ak chcete choďte 20 km do Čadce alebo do krajského mesta. A kto nemá peniaza ani na vlak alebo autobus a ani na lieky, tak čo?. Taký sme vyspelý, civilizovaný štát.
Bibina