Kde sú spoločné rozhovory s milým, kde je láskanie, túžba po blízkosti milovaného?. Moja maminka ani pred a ani po svadbe také niečo s otcom nezažila. Ale život i bez toho išiel ďalej. Predchádzajúca časť“ Medzičas, svadba.“
Prešli zo dva dni a moja mama sa k svokrovcom vôbec nebrala. Chystala sa do krajského mesta hľadať službu aspoň do toho času, kým sa otec vráti z Rakúska. Na ďalší deň ju prišla svokra zavolať do domu svojho muža. Mama oponovala, je Vás tam veľa, aj sestra ešte nedostavala dom, zdôvodňovala tým svoj úmysel ísť do služby. Svokra ju prehovorila, že čo by ľudia povedali , že nespáva doma a podobné povedačky a tak sa k svokrovcom na vŕšok mamina nasťahovala. Viem si predstaviť ako sa cítila, cez zimu veľa roboty nebolo, kravku, prasiatko i sliepky si obriadila svokra s dcérou, obed navarili tiež. I svokrovi asi vadilo toľko žien v chalupe a tak utekal do krčmy. Maminka sa tak u svokrovcov cítila sama ako kôl v plote. U svokry spávala v kuchyni na lavici. Keby bola mala pri sebe aspoň maminu truhlu, kde po nej zostali, látky, šaty, uteráky, plachty a kopu iných ženských veci. Bola by mohla prešívať, vyšívať. Truhlu a aj kolovrat jej ujec doviezol až cez leto. Vtom čase navštívila jej svokru suseda. Vedela, že jej dcéra stavia dom a potrebuje peniaze, ponúkla jej robotu. Potrebovala partnerku na 3-4 cesty do Sliezska, pretože jej doterajšia si pri poslednej ceste vymkla kotník. Suseda bola všestranné nadaná, vedela šiť, pekne vyšívala, vedela odrodiť rodičku a predávala tiež svoje poľnohospodárske prebytky ako maslo, mlieko, tvaroh, vajíčka na trhu v krajskom meste. Tam ju vraj jej dobrá zákazníčka oslovila, či by cez hranice jej rodine preniesla nejaké potraviny. V Slovenskom štáte v tom čase bol pokoj a relatívny dostatok potravín, na druhej strane hraníc zase bol nedostatok potravín, tabaku, cigariet. Suseda zato dostavala nie peniaze ale tovary, ktoré zase nebolo dostať na Slovensku. No nazvime to pravým menom “pašovanie a šmelina“. Sestra môjho otca tieto cesty odmietla, či skôr zakázal jej to jej manžel. Stará mama teda presvedčila moju mamu, aby so susedou do toho Sliezska šla. Mala sa obliecť do tmavých sedliackych šiat. Na určený deň a hodinu mala suseda už pripravené batohy, doklady a peniaze si dali do spodných vreciek v spodnej sukni, ráno už za tmy okolo rieky/aby ich nik z dediny nevidel/ prišli na vochterňu, odtiaľ vlakom smerom na Bohumín. Batohy boli vlastne ľahké koše pletené z lieskových pásov, /lubov/ vložené do ľanovej plachty. Plachtu, teda batoh mala žena previazaný cez ramena a zaviazaný na prsiach. Asi stanicu pred hranicou vystúpili, čakal ich tam muž, ktorý sa im prihovoril, bol to sprievodca, ktorý ich cez hory previedol na druhú stranu, tam nastúpili zasa na vlak a pokračovali až do miesta určenia. Na stanici ich čakal ďalší muž, ktorý ich doviedol k priekupníkovi. Nie vždy to bol ten istý. Takže to bola „dobre organizovaná skupinka“. Tam odovzdali tovar, dostali zasa tovar v dohodnutej cene a vrátili sa ešte v ten deň späť určeným vlakom. Na stanici pred hranicou zase vystúpili a tam ich zasa čakal prevádzač.Boli to vždy iný muži, aby neboli financom podozriví. Niekedy večer boli už na vochterni a potom zase peši popri rieke domov. Aj z môjho pohľadu to bolo obrovské rizikové dobrodružstvo. Na prechod cez hranice si vybrali sedliačky, ktoré vo vlaku možno boli pre financov menej nápadné. Mame cestu zaplatila suseda a za sprievod jej dala niečo z tovaru napríklad 3 kašmírové šatky, ktoré si mohla alebo nechať alebo predať. Ostatný tovar sa predpokladám asi speňažil na tržnici v krajskom meste. Poplatili sa dodávatelia masla, tvarohu, cigariet a podobne a zostatok v celkom slušnej čiastke zostal i šmelinárke. Mama , kým sa zamestnala absolvovala túto trasu so susedou 3 x. Tretí krát keď boli na spiatočnej ceste meškal vlak viac ako hodinu , prišli do stanice pred hranicu neskoro, prevádzač ich nečakal. Suseda cestu cez hory trochu poznala a tak sa vybrali sami. No zablúdili. V hore stretli neznámeho muža, rúbal tam suchár, ktorý sa im ponúkol, že ich prevedie. S veľkými obavami súhlasili, lebo sa už hodne stmievalo a nevedeli kam majú ísť. Maminka sa celou cestou modlila. Bože daj, aby sa nám nič nestalo, už to viac krát neurobím. Mali veľké šťastie, že stretli dobrého človeka, ktorý im nič neurobil a previedol ich. Mohol ich aj okradnúť, zabiť, a nik by sa to nebol dozvedel. Dve cudzie mŕtve ženy niekde v českých horách. Mama už viac krát nešla. Susedkina partnerka vyzdravela a tak chodili spolu. Mama, keď mala voľno, občas odbehla v dedine ku krstným mamám a tam sa dozvedela, že mladého gazdu dcéra má robotu v Považskej Bystrici v zbrojovke. Zašla za ňou a spoločne s ňou i do fabriky, kde ju prijali do roboty. Do roboty vstavala o štvrtej hodine ráno, spoločne s Vilmou, tak sa volala jej „skoro“ sesternica, peši išli popod horu asi kilometer až na vochterňu. Odtiaľ vlakom do krajského mesta . Tam prestúpili na vlak do Považskej Bystrice a asi o 6,50 boli vo fabrike. Vyrábali tam nábojnice, rôznych veľkosti. Domov prichádzala neskoro okolo piatej hodiny popoludní. Otec sa vrátil z Rakúska za dva mesiace. Peniaze od otca stále preberala jeho mama, hoci mal už manželku. Za jeho peniaze sa dostavalo veľké humno na betónových základoch a s nosnými murovanými stĺpmi. Nakoľko mal zostať v dome on ako najstarší, tak sa tomu nebránil. Neskôr sa mama dozvedela, že posledné peniaze, ktoré od otca prišli dal otec svojej dcére, len aby rýchlo dostavali dom a odsťahovali sa. Po návrate domov otec naliehal, aby sa dali vo svadobnom v krajskom meste odfotografovať. Mám ich fotografie sú tam obaja veľmi pekní, vtedy sa všetky fotografie retušovali. Mama bola otcovou požiadavkou prekvapená, svadobné šaty i závoj už mala odložený na pamiatku a tak si ani nevšimla, že rozmarýn, ktorý mala na závoji prišitý je zvädnutý. Otec sa po návrate domov zamestnal v krajskom meste a tak chodil do práce so ženami , hoci jemu stačilo cestovať i neskorším vlakom. Mama pracovala v Považskej Bystrici rok a pol, majetok, polia jej boli vydané až 28.mája 1943, aj to s veľkými problémami, pretože“ mladý“ už starý gazda sa vydaniu majetku bránil. Vydanie a teda rozdelenie majetku, polí bolo na žiadosť Roľníckej vzájomnej pokladnice ako vlastníka časti majetku. Ten už vlastnila po exekúcií majetku manželky mladého gazdu. Nesplácali pôžičku ktorú si zobrali na murovaný dom a tak založený majetok bol v prospech banky exekuovaný. Okrem poli vlastnila RVP aj dom. Ten od nej pre rodičov neskôr odkúpila práve Vilma, s ktorou mamina chodila do Považskej Bystrice do roboty. Už som niekde v minulých častiach písala, že majetok bol podielový. Napr. mama mala 1/7 z polí. Rozdelenie je šesť stránkový doklad, kde sú jednotlivé parcely rozdelené medzi spoluvlastníkov spoločných nehnuteľnosti, presne rozmery šírka, dĺžka, celkom v m2, i podľa názvov polí /napr. Jabrové a pod./ i s menami vlastníkov. A tak mala maminka 7 ks parciel na svahoch, v brehoch, 3 ks na rovinke, a priamo v dedine 2, tieto po výmene alebo dokúpení boli vhodné i na stavebné pozemky a 1 ks na záhradách. Rozdelenia sa ujalo obecne predstavenstvo v zastúpení svojich dvoch členov. Podpísali to všetci vlastníci okrem nášho gazdu a jeho manželky. Preto, keď v jeseni po zbere úrody si moja mama dala poorať parcelu, ktorá jej bola pridelená, náš gazda si ľahol pred koňa, že až cez jeho mŕtvolu sa bude orať. Samozrejme z orania nebolo nič a parcela sa musela doorať inokedy. Podobné ťažkosti mala na všetkých parcelách. Na jar sa situácia upokojila, dostali rozsudok zo súdu a tiež finančné vyrovnanie od mojej mamy a moji rodičia začali hospodáriť. Ujec doviezol i kravičku. Maminka si u mužových rodičov dosť užila. Mala problém čo i len obed uvariť. Na kachľovej peci niekedy nebolo miesta na ďalšiu nádobu, varila sestra i svokra, a varilo sa i pre statok. Na jar sa však sestra odsťahovala do svojho a začali trocha lepšie časy. Celé leto sa starali aby mali na zimu pre dve kravky dostatok krmiva. V tom čase bolo aj trávy nedostatok, pretože dobrí hospodári všetku spásali alebo vykosili a sušili, kosili sa aj medze na svahoch. V tom roku sa nemecké vojska opevňovali v našej oblasti, dávali obyvateľstvu kopať zákopy a opevnenia pre delá proti prichádzajúcim sovietskym vojskám od východu. Nemci bránili prechodu k Bohumínu. Mužov z dedín vyhnali kopať za rieku na kopci zákopy. Medzitým vojaci chodili po dedinách rekvirovať seno pre kone. Chceli vojsť i do šopy, kde naši mali uskladnené seno pre dve kravičky. Moja tehotná maminka sa postavila do dverí šopy s krikom, čo dám piť dieťaťu, keď nebudeme mať čím kŕmiť statok a vojakov k senu nepustila. Samozrejme, že jej nerozumeli, jeden z vojakov otočil proti nej pušku, potom sa zháčil keď videl, že maminka je vo vysokom stave tehotenstva. Z dvora odišli bez sena. Otec keď sa z kopania zákopov večer vrátil, maminku veľmi vyhrešil, mohol ťa zastreliť, vo vojne je dovolené všetko. Dela boli namierené na cestu, ktorá bola hlavná a dôležitá pre prípadný postup sovietskej armády, a mierili teda i na domy na vŕšku v našej dedine, postavené nad cestou. Maminke sa môj brat narodil koncom septembra 1944. Blonďavý s tmavohnedými očkami , pre maminu najkrajší chlapec na svete. Vtedy sa starý rodičia i maminka s malým synom často počas streľby skrývali u príbuzného v pivnici. Až keď dunenie prestalo s obavou bežali opatriť a podojiť statok, najmä kravky. Niekedy tam boli celá naša rodina a i domáca rodina ukrytá celý deň. Dunenie bolo počuť celé dni. Veľmi sa báli, že ich nejaká zatúlaná guľa trafí, buďto v úkryte alebo trafí ich dom so zvieratami. Koncom roka 1944 sa vrátil mladší brat z vojny, ihneď sa zamestnal v krajskom meste a bol evidovaný v domobrane bez zbrane ako aktívny záložák. Sovietska armáda oslobodila našu oblasť od Nemcov v apríli roku 1945. Už v mesiaci jún sa mladší syn oženil a svoju ženu priviedol do domu. V decembri sa im narodil tiež syn. A zasa im začalo byť v dome tesno. Maminka si takto svoj život nepredstavovala, sestra s manželom odišla, ďalšia rodina pribudla a bývali 3 rodiny v kuchyni a izbe. Navyše stará mama moju maminu neustále upodozrievala, že svoju kravičku lepšie kŕmi ako ich kravičku, preto vraj dáva viac mlieka a podobne. Potom sa hnevala, že mamine polia sa obhospodarujú skôr ako ich a maminku to obviňovanie trápilo. Je pravda, že maminka bola veľmi pracovitá a keď sa vracala z poľa domov na prsiach niesla syna a v batohu trávu, lebo veď dieťa potrebovalo zdravé mliečko. Nová nevesta sa do práce moc nehrnula. Najprv bola tehotná, potom mala malé dieťa. A stále hľadali a plánovali aký si dom postavia, pretože oni vraj neplánujú bývať u rodičov. Keď mal brat deväť mesiacov mama znova otehotnela a tak začala otca presvedčovať, postavme si svoj vlastný dom. Musela ho dlhšie presvedčovať, pretože gazdovstvo mal zdediť on. Nakoniec sa dal presvedčiť.
No to sa mi zasa podarilo, je to veľmi dlhé, asi sa Vám to nebude chcieť čítať. Uvidím.
Bibina