V mojich rokoch už viem, kde budú ležať moje kosti. Vedela to i mama môjho muža. V hroboch kde ležia ich rodičia, jej sestra a popol ich manželov v Trenčíne. A tak pravidelne tesne pred pamiatkou zosnulých tieto hroby dlhé roky navštevujeme . Takto to bolo i tento rok. Zbytok ich rodiny môj švagor, môj syn, ktorý prišiel zo Šluknova a ja nevesta po ich zomrelom synovi sme sa v utorok vydali na cestu po cintorínoch a hroboch blízkych. Moju rodinu som už navštívila predtým v sobotu poupratovala som hroby, zasvietila, postála, pospomínala a aj včera v stredu a i dnes sme boli na ich hroboch spoločne zasvietiť. V utorok sme najskôr navštívili cintorín v krajskom meste, kde je uložený popol švagrovej manželky a po ceste prvej triedy sme sa presunuli do dediny za Považskou Bystricou a pred Púchovom, kde bol pochovaný brat mojej svokry a kde prežila svokra spolu so súrodencami detstvo, mladosť a aj narodenie najstaršieho syna. Jej otec bol v tej obci notárom a jej rodičia žili v tej obci až do odchodu do dôchodku asi 35 rokov. Naproti domu, kde mal notár kanceláriu, byt, veľkú záhradu, býval ich troch deti kamarát, ktorého sme vždy, keď sme šli na cintorín navštívili. Pred asi 25 rokmi zomrel ale zostala po ňom manželka a ich jediná dcéra. Navštevovali sme ich vždy pri návšteve hrobov aj po smrti ich manžela a otca. A tak , keď svokra v januári zomrela telefonovala som im tú smutnú správu. Telefón asi zobrala babka/ má asi 87 rokov/ a veľmi nezrozumiteľne sa mi snažila niečo povedať. Načo som poprosila aby mi dala k telefónu dcéru. No ani potom som sa od nej nič nedozvedela. Povedala som si zavolám inokedy, možno nie je doma . Jej dcéra bola veľmi čulá osôbka, mladšia asi o 7 rokov odo mňa, bola aktívna v obecnom zastupiteľstve, v cirkvi, chodila na nákupy, k lekárom do Považskej Bystrice . Má dve deti obe syn i dcéra ukončili vysoké školy. Syn býva s nimi v dvojdome. Potom asi za mesiac sa mi stala taká nezvyčajná vec, z ich telefónu mi bola preposlaná výzva na úhradu dvoch telefónov spolu s internetom. Asi to posielala synovi a omylom to preposlala na moje číslo. Znova som volala, ale vždy mi to zdvihla asi babka a nedalo sa s ňou dohodnúť. Potom mi občas telefón zazvonil, raz som sa z jej nezrozumiteľnej reči dozvedela, že je v kúpeľoch. Tak som znova povedala pozdravujte Janinu a zložila som. Už keď sme prichádzali k dedine, tak som svojim spolucestujúcim túto situáciu porozprávala s tým, že mám obavu či ešte babka žije, alebo či nie je niekde v domove dôchodcov. Pred domom sme zastavili, vystúpila som a na záhrade som babku uvidela. Stála a pozerala na cestu. Chvalabohu doma je, len či ma bude poznať. Pozdravila som, ona odzdravila, pýtam sa jej poznáte ma, ja som tá a tá. Ona mi nato viem si Babina nevesta. Babina volali moju svokru v detskom a dievčenskom veku. Hovorím Janina je doma?. Prosím zavolajte na ňu nech sa pozdravíme. No ale ona nechodí. A mne prebehol mráz po chrbte. Mala mozgovú porážku, nechodí ale chvalabohu už je trošku lepšie. Musíš ísť k nej. Takže ja som sa celý čas telefonicky rozprávala s Janinou a nevedela som o tom. Ešte minulý rok začiatkom novembra zdravej čulej Janine, na Silvestra začala tŕpnuť pravá ruka a noha. Asi po dvoch dňoch, keď jej to neprechádzalo sama autobusom zašla do Považskej Bystrice k lekárovi, ihneď ju zobrali do nemocnice a postupne i napriek urýchlenej liečbe zostala na pravú stranu a rečové centrum paralyzovaná. A aj keď jej zachránili život, prišla neskoro, nemohla sa postaviť na nohy. Neskôr v kúpeľoch v Kováčovej jej cvičením pomohli ale zatiaľ chodí len so sprievodcom, neudrží rovnováhu, a nohy má slabé. A aj s rečou sa jej trochu polepšilo. A toto všetko mi chcela povedať hneď na začiatku nášho spoločného telefonovania, ale nešlo to. Vďaka bohu porážka nezasiahla mozog, pamäť má dobrú, ale ešte stále má problémy s vyjadrovaním sa . Bolo mi hrozne, plakala som, prosila som ju o odpustenie, že som o tom nevedela a ani vo sne by mi neprišlo na um, že sa jej môže v minúte tak obrovský zmeniť život. Ona mi s plačom povedala, viem že si ma nerozumela a myslela si že hovoríš s babkou. Vidíš, čo som ju mala doopatrovať ja, ona opatruje mňa. Ešte šťastie, že mám i syna blízko seba. Zaviedol mi rôzne technické pomôcky na uľahčenie života. Dúfam, že neustálym cvičením sa mi ešte zlepší pohybová aktivita, zatiaľ sama neprejdem ani krok, syn ma vodí po byte , do kúpeľne, stačí zazvoniť a je pri mne. Plakali sme spolu, aký je život nevyspytateľný a ako málo stačí, aby sme tu už neboli, alebo v trochu lepšom prípade zostali na starosti svojich blízkych. Odprosila som aj babku, ktorú som už v duchu skoro pochovávala a želala im len zlepšenie Janinho zdravotného stavu a babkinho tiež.
Vážme si svoje zdravie a život. A vážme si aj svoju rodinu. A verte, že keď príde podobná situácia akú som opísala, tak všetky žabomyšie vojny, šarvátky , politické trenice, hádky Vám budú ľahostajné. A bude dôležité , aby pri Vás bola Vaša rodina.
Bibina.