Kto nie je na titulnej strane, ako keby ani nežil. /Zo života pisateľky zopár blogov/.
Nuž stalo sa mi pred týždňom, že som prehnala niektoré moje názory na prezidenta, novinárov a ani neviem na koho ešte. A môj blog „Logika, neopúšťaj nás“,som nenašla na titulke ani vo výklade a ani na pulte. Pozerám čo sa stalo a zistila som, že môj administrátor odložil môj blog pod pult. Opravila som čo sa dalo, ale blog zostal pod pultom. Tak som si povedala nič to, veď za socializmu sa najlepšie veci predávali vždy pod pultom. A moji čitatelia, fajnšmekeri má nájdu aj pod pultom. A skutočne asi cca 200 čitateľov ma našlo a môj blog prečítali. Povedala som si horšie by sa stalo, keby sa blog dostal do trezoru a ja by som ho musela vydať samizdatovo a roznášať po bytoch spriaznených čitateľov, ktorí by si ho nahlas predčítavali pred žúrkou, cez žúrku alebo po žúrke. Síce za 10,20 alebo 30 rokov by sa zo mňa možno stal partizán, ale čo to píšem, disident a mohla by som si založiť združenie a kandidovať zaň na prvom i poslednom mieste do parlamentu, alebo by mi ponúkli moji priatelia zo žúrky kandidatúru na prezidenta. Na takýchto postoch by som mohla vegetovať takých 20 až 30 rokov. Trochu som to vo svojej namyslenosti prehnala, veď ani v Anglicku nemajú v snemovni lordov 100 až 120 ročných poslancov a ani v USA v senáte nie, aspoň som o takom veľmi dôležitom počine nikde nečítala. Pri písaní tohoto blogu som použila trochu nadsádzku. Zistila som totiž, že sa netreba pri písaní blogu brať priveľmi vážne. Treba sa zastaviť, trochu porozmýšľať, zasmiať sa, oddýchnúť si a potom „s plnou vervou sa znova dať do písania blogov a poznámok pod blogmi proti nevychovanej horde opozičníkov alebo koaličníkov“. Pekný piatkový večer Vám prajem. Bibina.