bibina

Zaváram uhorky i keď nám ešte staré zásoby, dnes som ich zavarila 10 fliaš, celkovo mám nových 35 fliaš. Zrazu si pripadám ako moja dnes už po smrti svokra. Po nej pri vyprázdňovaniu bytu môj syn presťahoval všetky jej zavárané poklady do mojej pivnice. Manželova mama zomrela v januári vo veku 98 a pol roka, no zo zásob,ktoré mala mohla vyžiť ešte aspoň 10 rokov. A že tam boli rôzne druhy potravín, v sklenených pohároch suchá fazuľa, huby, celé orechy,ryža, hrach, múky, cestoviny. Zaváraniny boli rôzneho druhu i veku, napr. i z roku 1984., Mimochodom boli tam i vzácne brusnice v cukrovom rôsole, ktoré som nedávno použila do omáčky k mäsu z diviny. Táto spolu s červeným vínom chutila výborne. Manželova mama bola proste rodená gazdinka, ktorá musela mať zásoby.V byte, ktorý mala vo vlastníctve žila až do svojich 95-tich rokov, vdovou bola 36 rokov a teda na samotu bola zvyknutá, dokonca si ju užívala. Bolo by tam žila i do konca života ale susedia nemali pochopenie pre údenie kuchyne z pripáleného jedla, z často otvorených dverí do bytu, vysvecovala v celom byte po celú noc. Obávali sa, že spôsobí výbuch plynu, požiar, /pokus už bol zapálila sviečku za syna a zabudla sa v kuchyni/ a iné nešťastia s následkami pre celý vchod. Často keď ju videli ako zhrbená vlečie nákup, balíky z pošty,obviňovali nás z necitlivosti k nej. Ja ako nevesta som ju navštevovala najviac. Starkú ako sme ju volali som brávala k nám na nedeľné obedy, na oslavy narodenín, menín, vianoce a ostatné sviatky, neskôr som jej nosila jedlo i cez týždeň a robievali sme spoločne nákupy, prípadne zašli na poštu. Bohužiaľ k sebe som ju zobrať nemohla.Popri opatrovaní môjho ťažko chorého manžela, mojej 95 ročnej maminky, ktorá už v posledom roku trpela stareckou demenciou, by som celodenné opatrovanie ďalšej osoby nebola zvládala. Najmä, keď svokra bola z našich starých a chorých blízkych najživotaschopnejšia.Aj jej najstarší syn mal so svojou chorou manželkou dosť trápenia, okrem toho bol ešte zamestnaný. No aj svoju mama navštevoval, chodil s ňou k lekárom, robil jej väčšie nákupy. Naša starká už ako 85 ročná chodila na organizované zájazdy za účelom nákupu predražených tovarov. A nekupovala iba po 1 kuse ale niekedy i 3 kusy /mala troch synov/, a tak po jej smrti okrem potravín, zaváraním syn ku mne vozil i hrnce, rôznu elektroniku, umelé kvety a iné pre ňu dôležité a pre nás zbytočné veci. Skladujem to v hosťovskej izbe, sú tam i jej brúsené poháre, dózy, vázy, orientálne ozdoby, sklo, keramika, pletacie stroje, šijacie stroje, vlna, nejaké posteľné oblečenie a iné. Čakám na návštevu jej dedičov, vnukov a vnučiek až to pretriedia, niečo si vyberú, zbytok vyhodím?, rozdám?, neviem. Starká podľahla i ponožkovej, liekovej, mincovej, textilnej zásielkovej a inej predajnej mafií. Časť nakúpených produktov skončila v kontajneroch. Za túto činnosť,chorobu sme ju hrešili, presvedčovali o škodlivosti, lenže naša starká si robila po svojom, bola predsa svojprávna.Raz nám starká skoro zamrzla po návšteve pošty len v tenkej vetrovečke/v skrini mala 3 kožuchy/ a švagor ju pár krát našiel spadnutú v dome, tak že sa nevedela postaviť, čoraz častejšie sa sťažovala, že jej v byte spia na operadle kresla deti, chodia v noci muži, strácala, ukradli jej peniaze, potom ich nachádzala, niekedy s našou pomocou. Raz sme po „krádeži “ práve vybraného dôchodku v byte prehľadali všetky nožné skrýše a nič sme nenašli. Až za tri dni ich našla na gauči pod dekou i s dokladmi. Po hospitalizácií v nemocnici s podozrením na zlomeninu , švagor starkú umiestnil do penziónu. Bolo to pre nás smutné ale jediné možné východisko. Starká bola v penzióne dobrá klientka, švagor jej prispel na noviny a časopisy, celé dni čítala a strážila skriňu so svojimi veciami, dokonca ma žiadala, aby som jej kúpila reťaz, pretože jej vraj kradnú veci. Niekedy som na nej videla veci, ktoré jej obliekli po kúpeli a neboli jej, to jej nevadilo, no vadilo jej, že sa po opraní už k nej nevrátili. No a svoje noviny a časopisy odkladala a potajomky, aby personál nevidel mi ich dala, zaniesť k nej domov. Posunula som tašku personálu, ten zberový papier vymenil za toaletný papier. Na čistotu dbala, skoro do konca života chodila do kúpeľne i na záchod sama. Vždy, keď sme ju prišli navštíviť pýtala sa domov do bytu. Po jej smrti som pochopila, čo pre ňu vlastný byt znamenal. Celý život ona i jej rodičia sa sťahovali do prenajatých priestorov. Jej otec bol notár a celý život šetril na kúpu vlastného domu, avšak pri mene peňazí úspory prišiel. Vkladné knižky, ktoré to dokazovali svokra a jej sestra opatrovali až do smrti. Musím sa spýtať syna kde sú teraz.
Najskôr zomrel môj manžel, môj syn si prezieravo ponechal smútočný oblek u mňa. Po dvoch mesiacoch zomrela moja maminka a po ďalších štyroch mesiacoch švagrova manželka. Naša starká zomrela rok po švagrinej. So strachom som sledovala či si môj syn zoberie smútočný oblek domov alebo bude čakať ďalej. Chvalabohu zobral.
Veľmi často spomínam na mojich zosnulých blízkych. Teraz, keď som sama vdova, dávam si záležať, aby som nerobila tie isté chyby ako oni. Nie vždy sa ni to darí ako napríklad pri nakladaní uhoriek a i kuchyňu som už údila, keď som prihrievala žrádlo pre psov spolu s ovsennými vločkami . Ja som medzitým na počítači čítala správy, blogy a komentáre k ním. Smutné, čo všetko má ešte v živote čaká.