bibina

Aj také boli témy pre žiakov 8. triedy základnej školy, ktoré mali spracovať ako domácu úlohu po prázdninách, voľakedy dávno. A jeden krásny zážitok vlastne dva, lebo jeden splodil ďalší  mám i ja mama onoho času ôsmaka. Bol začiatok augusta a mesto bolo vyľudnené, pretože posledný júlový a prvý augustový týždeň mala fabrika v meste celozávodnú dovolenku. Týždeň som bola so svojimi deťmi u mojich rodičov, v sobotu sme sa vrátili domov a nedeľu som mala len pre seba a svoje deti.  Manžel bol na priehrade s partiou rybárov chytali ryby, mal sa vrátiť až večer. Práca s obedom mi išla ako po masle, deti pozerali televízor, dokonca i koláč bublaninu s jahodami a malinami a posýpkou som stihla upiecť. Po obede sme spoločne umyli s deťmi riady a dcérka sa vypýtala , že pôjde ku kamarátke. Zostali sme so synom sami a ten sa už začal nudiť, v jednom kuse z balkóna vyzeral kamarátov s ktorými by mohol ísť vonku. Vtedy ma napadlo, že by sme spolu mohli ísť na prechádzku za mesto, kde v miernom svahu medzi dvoma kopcami tiekla riečka a kde sa začala výstavba rybníka, ktorého vlastníkom mal byť SRZ  /rybársky zväz / a vody z neho mali slúžiť i pre fabriku v našom meste. Môj muž ako člen výboru SRZ a neskôr ako tajomník miestnej organizácie, na príprave výstavby robil a počas výstavby robil stavebný dozor. Ponúkla som synovi prechádzku, čo on kategorický odmietol „čo by som tam robil? „.Mňa ale chuť na prechádzku neopustila, presvedčovala som syna „poď tatino tam začal stavať rybník, pozrieme sa čo už na stavbe urobili „. Nakoľko žiadny kamarát na obzore nebol, naveľa prikývol, „ale sa hneď vrátime „.

Začali sme sa chystať, do jeho rybárskej brašny som vložila červenú malinovku, plastový hrnček /už aj vtedy boli/, v papierovej krabičke v servítke 4 kusy koláča a nožík rybičku /ak bude treba niečo odrezať, očistiť huby a pod./, obuli sme si pionierky,  brašnu som zavesila synovi na rameno a šlo sa. Spočiatku sme šli cez mesto rýchlo a mĺkvo, syn popred mňa. Až za mestom som prebrala velenie ja „pôjdeme krížom cez polia“ a tak sme sa vybrali okolo ČSAD, cez štreku /aj trikrát sme sa poobzerali či nejde vlak/. Šťastlivo sme sa dostali k veľkému zemiakovému poľu. Chvíľu sme postali, obzerali terén a plánovali postup. Nad zemiakovým poľom krúžil krahulec, odrazu sa spustil k riadkom a potom vyletel, niečo držal v pazúroch. „Žeby zemiak, opáčila som „. Mama nežartuj, odvrkol syn. Ale pozornosť upriamil na vtáčiky  i vtáky, ktoré lietali nad nami, niektoré sme spoznali, niektoré nie. Vybrali sme sa po riadkoch až na koniec poľa, smerom k briežku, kde rástli rôzne dreviny ako trnky, šípky, lieskovce, maliny a ďalšie pre nás menej užitočné náletové dreviny. Počas prieskumu stromov a kríkov sme na zemi objavili prvú paličku pomocníčku /asi ju stratil nejaký pastier, pretože bola opracovaná/. Druhú sme si urobili z odlomeného  konára jelše. Prácu v synových rukách dostala aj rybička. Už riadne podopretí sme mierili hore pasienkových brehom k borovicovému a smrekovému lesíku. Tam sme zistili, že tá srna, ktorú sme videli zo zemiačniska bola vlastne pasúca sa kravička. Boli tam aj ďalšie dve , tie však boli strakaté. Pásol ich starý pán s paličkou, pozdravili sme sa , ja som sa posťažovala,“ že ale je horúco a on mi poradil, že najlepšie je v chládku“ a šli sme ďalej. Po okraji hory sme chvíľu hľadali huby, pomáhali nám aj paličky ale nič, ani jedovaté nerástli. Tak sme si na chvíľu pod lesík sadli, pojedli koláče, vypili malinovku a pozorovali okolie. Výhľad sme mali na tri strany. Na pravej strane od nás pri vstupe do doliny po koryte potoka chodil zo strany na stranu bager a odhŕňal povrchovú zeminu na vyvýšenú plošinu. Pod nami okolo potoka ležali vyrúbané stromy, časť z nich bola ovocná, pretože okolo potoka boli súkromné polia a záhrady a aj nejaké staré základy domu a mlyna. Iné stavebné zásahy zatiaľ neboli urobené, dokonca ani náznaky, kde bude stať hrádza alebo múr. A tak sme posedávali v planých dohadoch, pozorovali okolie. Okrem vrčania bagra bolo počuť a i vidieť prichádzajúci nákladný vlak do susednej dediny, kde spomalil a pred priecestiami pískal. Naproti na kopci za potokom sa páslo stádo oviec so zvoncami, bolo počuť i štekot psíka a hovor pastiera. Keď sme pozerali naľavo ponad železničnú trať, ponad cestu do susednej dediny, ponad veľkú rieku, videli sme strechy  mojej rodnej dediny, kde žili moji rodičia. Našu strechu sme nevideli ani keď sme si išli oči vyočiť, pretože ju zakrývala vegetácia okolo rieky a protihluková bariéra popri ceste.Okolo nás polietavali a bzučali včielky, keď sa však pridali i ovadá bol čas ísť domov. Šli sme inou poľnou cestou, po ktorej chodievali družstevníci na traktoroch na svoje polia. Na časť cesty už pre stavbu rybníka položili betónové panely. Po ceste sme sa zastavili na mostíku cez potok, rástol tam krík lieskovca, paličkami sme priťahovali konáre a trhali orechy, na betónke sme ich potom rozbíjali kameňom. Skoro všetky boli prázdne asi nás predbehli iné zvieratka. Cez priecestie sme sa dostali k asfaltovej ceste, ktorá viedla domov. Na križovatke sme paličky pomocníčky zanechali zapichnuté do zeme, pre ďalších prechádzky chtivých turistov a po ceste už rezko sme kráčali domov. Okolo areálu štátnych majetkov rástli žlté slivky, na ktoré sme už vďaka darovaniu paličiek  nemali dosah. Pozbierali sme aspoň pár popadaných a vyhrýzajúc slivky pochodovali sme domov. Okolo domu už behalo pár chlapcov a tak sa môj syn rýchlo prezul do kopačiek, do servítky zobral pár koláčov a išiel podľa neho zmysluplne tráviť svoj voľný čas.

Prázdniny sa skončili a moje deti začali chodiť do školy. Už na prvej hodine literárnej výchovy dala súdružka učiteľka ôsmakom napísať domácu úlohu na tému “ môj najkrajší zážitok počas prázdnin „. Syn mal na domácu úlohu týždeň, avšak spomenul si na ňu až deň pred odovzdávanim prác. „Mama ja neviem o čom mám písať, radšej do školy nepôjdem!. „A o čom budú písať spolužiaci, pýtal si sa ?“.“ No o Bulharsku, Juhoslávií o Balatone a ja mam čo písať, keď som nikde nebol.“ No tak píš ako bolo u starkých v dedine, ako ste chodili s bratrancom na jablka, ako si vyhral druhé miesto v chytaní rýb.“Keď ja neviem, ozval sa po štvrťhodine obhrýzajúc ceruzku.“ No tak Ti pomôžem. A tak môj syn s mojou pomocou opísal náš spoločný výlet na stavbu rybníka. Napísal na 1 a pol strany vlastnými slovami, časť z toho čo je napísané vyššie. Po prekontrolovaní sme text učesali, niečo sme pridali, niečo ubrali, opravil si pravopisné chyby a prácu prepísal na čisto. Prácu odovzdal a po týždni učiteľka priniesla skontrolované práce do triedy. Keď som sa v ten deň vrátila z práce domov môj ináč málovravný syn má rozrušený čakal doma s otázkou. „Hádaj čo som dostal ?“. No čo ?. Súdružka učiteľka išla s prácami po laviciach, spolužiakov hodnotila, mňa preskočila, naľakal som sa, že isto zistila, že si mi pomáhala. Keď odovzdala všetkým, tak vyvolala mňa. Mama ti pomáhala ?.No áno pripomínala, kade sme všade šli a tak. A čo nato učiteľka ?. Povedala, že to je najlepšia práca z celej triedy, že má výborný sloh a že by sme ju mohli poslať i do Pionierskych novín. Potom je celú nahlas pred triedou prečítala. Dostali sme od učiteľky tri jedničky a 1- za písmo. Teraz Vám prezradím, čo sme dopísali. 1.Zemiakové riadky sa v diaľke pod brehom zužovali , až ich nebolo vidieť. 2. Vagóny nákladného vláčika z diaľky vyzerali ako zápalkové krabičky. 3. Strechy v dedine starých rodičov  boli z časti zakryté stromami a vyzerali ako machule. Boli tam červené, zelené, sivé, hnedé i plechovo sivé machule.  Ale čo ma to stálo námahy, kým to do slohu dopísal. Možno tieto riadky boli učiteľke podozrivé. Neviem, čo sa s mojim synom stalo ale zo všetkých slohových úloh, ktoré do konca školského roku písali v škole dostával jednotky. Asi sa mu mojím pričinením dostalo raz navždy čo musí sloh obsahovať. A že na niektoré veci a deje sa je potrebné pozerať inou optikou, niektoré si prikrášliť, aby nám na ne zostali pekné spomienky. A bola to správna učiteľka, nebude predsa trestať žiaka za to, že sa s ním rodičia učia.

A mimochodom môj syn je poľovník a čo ja viem už nikdy si nepomýlil kravku so srnkou.

Bibina