bibina

Dnes napíšem niečo o našej rieke. Mám rada dedinské prostredie, veď šťastné detstvo i mladosť som prežila na dedine, pri rieke, ktorej sa často menili brehy i koryto, raz bola pokojná, inokedy pri povodniach sa vylievala z brehov. Vtedy prinášala na hladine i drevo, chlapi po brehu rozvodnenej rieky chodili a s dlhými hákmi, drevo priťahovali k brehom .I náš tatino mal také háky , ani pod strechu okolo steny domu sa nezmestili, také boli dlhé. A nie raz i k nám kmene stromov priplávali, bolo na kurivo na celý rok, ak bolo drevo zdravé i na foršne alebo dosky. Po povodniach sme rieku museli znova objavovať, lebo tíšiny, kde bola hlbšia voda a dalo sa plávať, voda zaniesla balvanmi ,kamením a štrkom a vznikali na iných miestach ešte neznáme tíšiny, kde sa dalo i utopiť. A zase miesta kadiaľ sa dalo pred povodňou prebrodiť, kde predchádzajúca voda naniesla štrky, boli ďalšou veľkou vodou odnesené a vznikali na iných miestach. Bolo to pre dedinčanov komplikované lebo na druhom brehu rieky mali polia a pastviny, ku ktorým sa bolo treba dostať i s kravkami, i s koňmi z vozom. I my sme mali na druhej strane rieky lán, hoci nevieme ako sa po 30- tich rokoch scvrkol z 20 na 4/56, ale i tak to bola mamina srdcovka. Lány a úrodné polia boli až za sihoťou, ktorá bola územím urbárskym, často tam stála vo veľkých priehlbinách voda až kým nevyschla, rástli tam bútľavé vŕby po ktorých sme liezli, bol z nich výhľad na všetky pasúce sa kravky. Na sihoti sme radi pásavali, dali sa tam pásť kravičky i kozy a i husy, lebo trávička tam bola šťavnatá. Občas nás odtiaľ hnal „hájnik“ pretože to územie bolo vysádzané mladými stromčekmi topoľmi, ktoré kravky často poškodili. Ten hájnik bol švagor mojej starej mamy. Báli sme sa ho, kričal na nás takým tenkým hlasom, hrozil bakuľou. Fajku mal v zuboch neustále. Bol to on, ktorý organizoval výsadbu stromčekov a tak topoľky, ako sme vysadenú časť volali hájil.
Občas sa stávalo sa, že gazda na svojom poli pracoval, prišla búrka po nej prívalová voda. Ak pred ňou nestihol sa s koňom a vozom vrátiť, ostalo mu len ísť do mesta a vrátiť sa okľukou cez most čo bolo i sedem kilometrov. Boli i odvážlivci, ktorí to chceli stihnúť ešte pred veľkou vodou. I krstňa mojej mami bol taký odvážlivec. Sadol na kravu a hybaj cez veľkú vodu domov. Celá dedina na brehu potom híkala, zalamovala ruky, modlila sa , kričala dobré rady a potom ďakovala pánu bohu, keď sa odvážlivec cez rieku šťastlivo dostal. Boli i utopení, ktorých som ja síce nevidela, ani keď ich vytiahli a ležali na brehu,/ rodičia nám nedovolili pozerať umieranie/, svoju daň si rieka vyberala často. My sme bývali priamo pri rieke, na mieste bývalých sihotí. Boli to plochy, ktoré vznikli ešte pred reguláciou, zmenou toku rieky z naplavenín. Keď môj muž kopal so synovcom jazierko vydoloval veľké množstvo ílu bolo to niečo medzi pieskom a hlinou i s veľkými kameňmi, tie kamene možno tú ílovitú pôdu na sihotiach udržali dlhšie na mieste. Dnes by mu poisťovňa takto postavený dom nepoistila. Otec sa tam odvážil stavať až po tom čo rieku zo strany našej dediny vyregulovali. Bolo to niekedy za slovenského štátu. Povyše dediny boli postavené zo tri maringotky, bývali tam rodiny robotníkov z Podkarpatskej Rusi, terajšej Ukrajiny, vtedy to bola súčasť nášho štátu. Z kameňolomov sa k rieke navážali veľké bloky kameňov, ktoré títo robotníci ukladali na svahy , brehy okolo dediny. Bola to ťažká práca ale títo muži museli byť v nej odborníci lebo ako výsledok bola pevná a pekná škarpa ako sme ju volali. Samozrejme projekt už i vtedy musel byť naplánovaný do detailov odborníkmi, vládou alebo vládnymi úradmi schválený a kontrolovaný. Reguláciou bol upravené i východy rieky na cestu do dediny, jeden z nich bol i konča nášho domu. Pod túto škarpu na východe postavila naša maminka Ruženku /naša jediná kravka/ a mňa vtedy ako 6 až 9 ročné dievča posadila na ňu, tľapla ju po chrbte a povedala jej“ choď na pašu ale opatrne nesieš môj poklad“. Môj o dva roky starší brat zásadne odmietal kravku pásť, načo sa vždy obrátila mama na mňa, pôjdeš Ty. Asi som bola smelšia a Ruženka ma znášala. Na rieke sa občas zastavila, aby sa napila, vtedy som aj ja musela balansovať na jej chrbte aby som sa udržala. No samozrejme na pastvinu brat prišiel za nami, pretože tam boli chlapci a dievčatá s kravkami a kozami z celej dediny. Stalo sa mi, že pri hrách s ostatnými deťmi som na Ruženku zabudla a potom večer som sa vrátila z druhej strany rieky z plačom. Okolo vody som chodila a vykrikovala Ružena, Ruženka kde si. Kým som sa odhodlala ísť domov bola už tma. No naša Ruženka domov trafila skôr ako ja. Stará mama nás šla okolo rieky navštíviť a tam pred bránkou od rieky stála Ruženka a občas potriasala retiazkou, ktorú mala na krku, asi aby dala domácim na vedomie, že chce ísť domov, že ju treba podojiť. Ako 13-17 ročná som sa na škarpe opaľovala, s chlapcami i dievčatami do večera posedávala a rozprávali sme sa, občas i spievali. Po ceste chodili v skupinkách dospievajúce i dospelé dievky a spievali. Nádherne im ladili hlasy, snažili sme sa ich napodobňovať. Pomedzi škáry rástla mäta pieporná, pamätám sa ako ju tatino trhal a sušil, čaj z nej potom popíjal /tatino bol tiež ako jeho mama chorý na pľúca/, ale občas zo škarpy vyliezol i had, to potom sme s piskotom bežali domov a tomu miestu sme sa v budúcnosti vyhli. Bol medzi nami i odvážlivec ktorý o sebe tvrdil, že sa hada nebojí a hada kameňom umlátil. Áno bolo to krstňa mojej mamy. Bol potomkom robotníkov, ktorí škarpu stavali, otec maďar, mama ruska./Teraz žije už 50 rokov v Amerike/.Tiež bolo na ňom vidno odvážne maďarské gény. Na čo som sa ja nikdy nemohla pozerať, kričala som nechaj ho, aj to je tvor boží. Na rieke som našla i svoju prvú lásku, alebo jednu zo svojich prvých lások. Keď som mala ísť do pionierskeho tábora boli v zozname potrebných veci zapísané i plavky. A tak som mala prvé ozajstné plavky. Dovtedy som sa kúpavala v trenírkach s gumičkami na nohách a v krátkej /skrátenej/ kombinetke. Plavky boli vcelku, boli bledomodré s bielymi kvietkami. Boli zospodu podšívané po celom opaku plaviek gumičkami a tak moje detské telo pekne sformovali. Bola som na plavky patrične pyšná, pretože mi každý lichotil. I v tábore bol chlapec, ktorý sa okolo mňa točil, a cez prázdniny mi poslal list, ktorý som sa hanbila čítať, hoc bol úplne nevinný. A i na prechádzke zameranej na hľadanie húb v našom lese som obdržala od chlapca z dediny dve veľké stebla plné voňavých lesných jahôd /a tam som na sebe ani plavky nemala/. Vyzerali ako korálky, ani som ich hneď nejedla, až keď začali jahôdky opadávať. No a s tou prvou láskou od rieky a z dediny spoza vody som bola i na prvom zamilovanom filme, ktorý som na plátne videla. Filmy sa premietali u nás v škole v triede. Premietač bol náš sused z vršku a nakoľko bol dlho slobodný som mu tykala. Prosím ťa pustí nás, žobronila som, zaplatíme. Nemôžem je to neprípustne a zakázané. Potichu mi však pošepkal príď až zhasnem svetlo. A tak sme sa pod rúškom tmy preplížili do triedy, sadli na zadnú lavicu, kde ani nebolo všetko dobre vidieť. Naťahujúc hlavy, opierajúc sa o seba občas nohami, občas lakťami, občas sa na seba hanblivo usmievajúc som videla prvý zamilovaný film v mojom živote. Bol to poľsky film, Prstienok. Vždy, keď sa na tento film pozerám spomeniem si na krásne chvíle svojho dospievania.
Trochu sa mi to zvrhlo, chcela som písať pokračovanie a vznikol mi tento nazvime ho medzičas. Len aby som sa zas nabudúce nepozabudla a nepísala pokračovanie medzičasu. Zas nabudúce.
Bibina