bibina

Pôda a voda je najväčšie bohatstvo na zemi, na pôde za 100 rokov pribudne cca 1 cm ornice. A preto bola vždy záujmom tých čo stále majú málo a chcú mať ešte viac, bola pre ňu závisť, nenávisť, robili sa pre ňu špinavé podvody a niekedy sa i vraždilo. Pôda bola zárukou, že rodina bude mať obživu a zabezpečovala rodine aký taký štandard. I v dnešnej dobe vraj ochraňujeme pôdu a vodu, ale iba deklaratórne. Skutočnosť je bohužiaľ iná. Ornej pôdy na Slovensku ubúda a to nielen tým, že sa neobrába, ale najviac tým, že sa stavajú cesty, diaľnice ale najmä fabriky na zelenej lúke, samozrejme k ním zase cesty.
Ujec sa v obci kde sa maminka narodila občas zastavil, nie u mladého gazdu, pretože s tým sa nemusel ale u gazdu ktorý mal prenajatý maminkin lán. Prinášal do svojej domácnosti i správy o rodine, čo sa tam deje , ako hospodária.
V roku 1921 sa vydala v dedinke kde sa mama narodila Anna staršia z dcér druhej manželky gazdu. Mládenec bol pár rokov v Amerike, nejaké peniaze našetril a kúpil menšie hospodárstvo i z domom. Presťahovala sa k nemu i jeho svokra a i nevestina mladšia sestra . Ešte v decembri 1920 bolo zapísané na kataster dedičstvo po starom gazdovi rozdelené na sedem podielov, z ktorých jeden bol i na nezvestného manžela starej mamy, Jána. Teda dva diely majetku prevzal nový zať a na ostatných 5 dielov hospodáril gazda s ktorým mal ujec nedobré vzťahy. V roku 1924 rozhodol Okresný súd v krajskom meste o dedení po padlom manželovi mojej starej mamy v prospech mojej maloletej mamy. Advokát, ktorý úmrtný list a prípadne dedenie vybavoval, návrh predložil na súd . Že vdova a následne po nej moja mama dedila zavážilo okrem toho, že s manželom mala 2 deti, ktoré ako maloleté zomreli i že jej zanechal testament. Testament, ktorý manžel zanechal manželke, je vyhotovený jednak po slovensky a i po maďarsky.
V mene Pana Boha Otca a Sina i Ducha Svateho. Ja niže podpisani ….. János zamienil som si že zmoim majetkom poriadok urobim abi v tom páde jak bi som sa zvojni nenavratal moja manželka take práva mala jako ja sám.
1. Dušu moju poručam pánu Bohu všemohucému.
2. Všetek moj majetek poručiam bez všetkej vymienky mojej milovanej manželke …..Jánovej rodenej ….. Anne obyvatelkine v ….. .
V …….. dňa 17-ho mája roku 1916. ….. Jánoš v. r.. A to isté len v maďarčine. Na konci boli uvedení 2 občania z obce a 2 neznámi, podľa všetkého si vojaci pri odchode na front navzájom svedčili. Odpis testamentu má dátum 28.juni 1923. Bol vybratý z úložiska notárom, ktorý dedenie po padlom na základe rozhodnutia súdu riešil.

Rozhodnutie prišlo na poslednú adresu mojej starej mamy a urobilo v dedinke poriadny rozruch. Predpokladali, že i po Janovi, tak isto ako po slobodných zomrelých Zuzane a Adamovi, títo zomreli v tom istom období ako gazda a ešte o nich neprebehli dedičné konania, budú dediť žijúce sestry a brat , ktorý sa zatiaľ nevrátil z Ameriky. A začali sa konať schválnosti. Na adresu prišiel i účet za advokátske služby v čiastke 938 Kč a postupne i upomienky na platbu. Tieto doklady mladý gazda odhadzoval za sväté obrázky na stene v kuchyni, podobne ako aj prvé uznesenie o nariadení dražby z roku 1923. Už mal možno skúsenosti ako i z úmrtným listom, ktorý vraj spálil. Maminke, keď sa do dedinky po sobáši prisťahovala to niektorí starší ľudia a i jeho manželka potvrdili. Do rodiny v roku 1916 úmrtný list po padlom Jánovi prišiel. Prvý doklad ktorý k ujcovi, ako tútorovi postúpili bolo až posledné uznesenie o dražbe z roku 1928, toto už obsahovalo čiastku 3 x vyššiu ako pôvodný účet. Súčasťou toho dokladu bol i návrh na exekúciu maminho majetku a aj platba za exekučné náklady. V tom doklade sa ujec dozvedel, že už nie je tútor , ale že za neho sa dal súdom na návrh advokáta vyhlásiť mladý gazda. Bola to nehoráznosť, pretože s mojou maminkou nemal absolútne nič spoločné. No ale čo neurobí advokát, pre svoje peniaze. Bola to čiastka 3 000 Kč. Mama sama , keď dospela sa čudovala, prečo ten prvotný účet ujec nezaplatil, chodil do krajského mesta často, mohol sa zastaviť u advokáta Dr. Alojz Hoffmana, poplatky zaplatiť, ujec jej to nikdy nevysvetlil. Bolo to asi tak, že čo návšteva u advokáta, to platba a tomu sa ujec vyhýbal ako čert svätenej vody /bol skrblík/. Ale nakoľko pohľadávka advokáta nebola zaplatená, bola v roku 1923 /maminka mala vtedy len
3 roky/vyhlásená prvá exekúcia , táto bola nevieme prečo neúspešná, na doklade dôvod neúspešnosti uvedený nebol, asi preto, že o nej mamin tútor nevedel a teda nemal kto výsledok exekúcie podpísať. V roku 1928 bola vyhlásená druhá exekúcia a tá nakoľko ju už mal kto podpísať /mladý gazda/ bola úspešná. Majetok licitáciou kúpil našim gazdom nastrčený človek. Zápis o kúpe licitáciou bol prevedený a zapísaný na kataster 24.januára 1929 a predaj tohto istého majetku znova do rodiny za 5 000 Kč bol zapísaný 14.februára 1929. Kde zostalo 1 500 Kč po zaplatení poplatkov za I. a II licitáciu v čiastke cca 500 Kč je už jasné. U prostredníka. Ale rodina dostala pôdu. V roku 1925 sa vydala i najmladšia dcéra starého gazdu do susednej dediny. Medzi tým pribúdali deti i u mladého gazdu i u ďalšieho švagra mojej starej mamy. Mladý gazda však mal problémy s obhospodarovaním, chýbali mu pracovné sily. Bol hašterivý a z veľa obyvateľmi z dediny mál zlé vzťahy. Časť pôdy nechal ležať ladom. Lepšie sa darilo mladším švagrom, ten ktorý sa vrátil z Ameriky bol mimoriadne pracovitý. Ten z druhej dediny predal manželkin podiel mladým manželom z dediny a peniaze investoval v svojej dedine do krčmy. Mladý gazda zbúral v roku 1927 časť domu, na jejo mieste začal stavať murovaný dom. Dom zbúral potom celkom asi preto, že v dome mala ¼ podel i moja mama, ¼ brat jeho ženy v Amerike, a ďalšiu štvrtinu už zomrela ďalšia sestra jeho ženy. Na stavbu domu sa zadĺžil v banke, ako zábezpeku na dlh dal manželkin podiel na role v dedinke. Bol to prosto nerozumný dobrodruh ale všetkého schopný.
I o tomto ujec po návšteve v obci referoval doma a prakticky prestal o tento majetok bojovať. Bol by musel exekúciu napadnúť na súde a súdom sa tiež vyhýbal ako čert svätenej vody. Moja maminka ako dieťa sa o rodisko vôbec nezaujímala, bola šťastná tam kde bola. Mala svoje sesternice a bratranca s ktorými sa hrala, chodili do školy, popoludní pásli kravky alebo húsky alebo ovečky. V lete pomáhali obracať seno, neskôr zbierali klásky, pomáhali starému otcovi upratovať holohumnicu, asistovali pri kŕmení prasiat, kravičiek i ovečiek, v zime dievčence učila tetička šiť a vyšívať. Tkali sa koberce, vrecia, plachty, páralo sa perie, opravovalo sa šatstvo, vrecia na zemiaky, žochy na lístie a vôbec doma bolo tak krásne, radostne. Dedina bola plná deti, bolo zvykom mať 6 až 10 detí. Blízko bola krčma, so židovskými majiteľmi, kde občas hrala harmonika a deti spoza rohu nakúkali, ako dievky s mládencami tancujú. Aj keď nebolo v dedine veľké bohatstvo a ornej pôdy bolo pomenej, ľudia si vypomáhali ako sa dalo, vyrábali riečice, sitá, kefy, košíky a rôzne domáce i stolárske výrobky, tieto predávali i v Čechách, Poľsku, doma na trhoch. Stačilo im, ľudia boli naučení žiť skromne, v súlade s prírodou.

Pokrvného otca rodina sa o moju maminku zaujímala. Stará mama pomocou rôznych zvedov vedela o maminke všetko. Mamin pokrvný otec ju prišiel navštíviť prvý krát keď mala asi 3 roky a ujec so starým otcom vtedy neboli doma, boli na cestách. Ujčina i tetička ho pozvali domov, pohostili ho, vypytovali sa ho ako žije, či je slobodný, kde je zamestnaný, kde býva, ako a čo plánovali s jej maminou, ako chceli žiť a tak podobne. Ukázali mu dcérku, hladil ju po vláskoch, pýtal sa jej ako sa volá. Potvrdil, že sa s mamou chceli zobrať, akonáhle ona získa manželov úmrtný list. To však bolo prvý a posledný krát čo ho pozvali domov. Ujec sa veľmi nahneval, na tetičku i svoju ženu nakričal,“ on chce len role, majetky, taký niktoš, on o dievča záujem nemá a podobne , neopovážte sa s ním rozprávať a zvať ho do domu“. A tak keď prišiel nabudúce už s ním hovoril pred bránou len ujec a z hnevom. Prišiel i viackrát a dievčatám kúpil cukríky, dcérku pohladil a zas odišiel. S dospelými sa už nesnažil skontaktovať. Až keď sa oženil a moja maminka mala 10 rokov.
Pre dnešok končím.
Bibina.