Založ si blog

Aké sú moje korene, kto som. VI.

Keby sme si viac uvedomovali už v mladosti a i počas života, že náš čas žitia tu na zemi je veľmi mizivý, asi ako rosa na tráve, správali by sme sa tak ako tá rosa. Tá je užitočná pre rastliny a stromy, dáva im svoju vlahu, aby rástli, rozvíjali sa, kvitli, mali úrodu, ovocie. Bez vlahy rastliny hynú, zostáva na zemi len púšť. Aj my by sme mali byť užitoční pre svoje deti, príbuzných, ale aj svoje okolie. Mali by sme ich na príklade svojho vlastného života učiť ako žiť múdro, skromne, ohľaduplne, pravdivo, byť citlivý k ľuďom, k zvieratám, k prírode. Možno že potom aj po nás, v našich potomkoch, generáciách sa uchytia všetky tie vlastnosti a nebude v ich hlavách prázdno a v duši len púšť.
V predchádzajúcom blogu V. som písala ako maminka spoznala ako malé dieťa svojho biologického otca. Ten sa medzitým oženil a niekedy, keď mala 10 rokov a ešte chodila do školy, prišiel i so svojou ženou za starým otcom a ujcom, že si ju chcú adoptovať. Svoje deti nemali a tak si mysleli, že by mojej mame bolo u nich dobre . Bývali na Považí v meste, kde otec robil v strojárskej fabrike a jeho žena bola domáca, ale vedela šiť a tak si trochu zarábala. Sľubovali, že by mohla naďalej navštevovať školu a rodinu bude môcť cez leto a i neskôr navštevovať. Ale zaslepenosť ujca a starého otca to nedovolila. Predsa len i v tejto rodine bola mama tretinovou dedičkou a preto stále len o majetku o poliach a lesoch húdli. Moja maminka tiež váhala, bola by preč od svojich sesterničiek a od tetinky a ujčinky a tak z adopcie nič nebolo.
Niekedy po smrti svojho starého otca, maminka mala 12 rokov. Ujec už mal 5 detí, šieste bolo na ceste a malo sa konať dedičské konanie po starom otcovi . Mama ukončila školskú dochádzku a od jari do jesene slúžila, pásla kravky, ovečky, kozy u väčších gazdov, ktorí nemali deti na pasenie, priamo v obci. Nebola to ťažká práca, na pastvinách sa stretali deti zo susedstva, lebo v tejto dedine spoločne pastviny neboli, každý gazda mal svoju. Obyčajne spávala na jednej posteli s menšími deťmi. Len raz prišla domov s plačom, spávala s gazdinou, ktorá jej nesadla a musela jej aj ískať vo vlasoch. To prišla domov s plačom, ja tam nebudem. Tetinka hneď vedela koľko bije, pozerala vlasy, potom zobrala petrolej , hlavu s ním umyla, obviazala šatkou a aj napriek ujcovému nesúhlasu do tej služby už maminku nepustila. Vtedy ujec čoraz častejšie začal spomínať, „mala by si zájsť do rodnej dedinky, lebo tam máš lán a ¼ domu, musíš sa vydať tam, kde máš dom a pole“. A aj mama chcela vidieť rodnú dedinku a tak prvý krát tam šla s tetinkou. Ženská časť rodiny ich prijala, aj do nového domu ich pozvali, len nový gazdovia šomrali čo tu ten pankhart chce. Dom, kde sa narodila však už nestál. Ešte pred požiarom ho zbúral nový gazda a postavil murovaný. Logicky zbúral aj jej časť domu, mohla si súdne nárokovať náhradu, ale aj vtedy súdy boli drahé a nepracovali rýchlo a súdiť sa za ňu by musel tútor a to vtedy ešte bol jej ujec. Mala vtedy 13 rokov. Tetky jej porozprávali ako jej maminka do dediny prišla, o jej vene ktoré do rodiny priniesla i truhlu plnú ženského bohatstva, o svadbe i o tom ako spolu žili , kým jej maminka musela z dedinky odísť. Ukazovali jej, kde si chcela jej mama s manželom, keď sa vráti z vojny postaviť dom. Bolo to na vŕšku, rodina tam mala postavené humno. Aj teraz, keď píšem na ten vŕšok občas pozriem. A aj moja maminka si zobrala maminu túžbu za svoju a zakaždým sa na ten vršok chodila pozerať. V požiari humno zhorelo, kamenné základy však sú tam dodnes. Nový majitelia, keď kopali jamy pre oplotenie na základy narazili. S tetinkou do dedinky chodili minimálne raz do roka, keď boli v mestečku hody a niekedy i dva krát do roka. Navštevovali aj krstnú mamu, starej mami priateľku, ktorá moju mamu nosila pri krste, tá už mala 8 deti. Keď mala mama 16 rokov stali sa v dedinke dve veci. Vyšiel zákon ešte v roku 1928 na základe ktorého sa museli pri urbárskych lesoch zriadiť urbárske spoločenstva s adresným vlastníctvom. Dozor nad vznikom mal z okresu nejaký úradník. Boli vybraté údaje z katastra o vlastníctve pôdy v dedinke a pretože vlastníctvo lesov bolo tak isto ako pôdy podielové, naraz vznikol v dedinke veľký povyk. Koľko pôdy dedinčania vlastnili v pomere k celkovej výmere ornej pôdy, toľko podielov mali vlastniť i u lesov. Ľudia si svoje majetky fyzicky poznali, no papierovo si tieto do poriadku nedávali. A tak sa aj zistilo, že mamin majetok, ktorý bol v roku 1928 v dražbe predaný, sprostredkovane do rodiny, bol stále na liste v katastri zapísaný na ňu, no a dražba a následná kúpa sa odpísala z majetku tetky Anny s ktorou mala rovnaké priezvisko v katastri uvedené /hoci táto osoba už bola dávno vydatá/. Prevod na základe dražby a následnej kúpy bol zapísaný v katastri skôr ako mamino dedičstvo. To bolo behania na kataster do okresného mesta, po rôznych úradoch, tí im poradili súdiť sa medzi sebou, pretože oni zmeny mohli robiť len na základe dedičstva , súdneho rozhodnutia, prípadne kúpnych zmlúv. Najviac sa rozkrikoval mladý gazda, ktorému už predtým zobrala banka pôdu jeho manželky a predala ju a on hospodáril na časti maminej a ďalšieho člena rodiny, ktorý stále žil alebo aj nežil v Amerike. No a práve s mladým gazdom sa súdil jeho švagor, manžel Anny, ktorá o pôdu v obci papierovo prišla a aj ďalší fyzický vlastník rodina z dedinky, ktorá podiel kúpila od ďalšej tetky. Súdy sú vždy na dlhé lakte. A aj rozhodnutie v súdnej žalobe sa musí týkať iba veci žalovanej. No a nakoľko to rodina do roku 1936 nedala do poriadku mamin majetok bol zapísaný v zozname na tetku ako nájomcu / tútorovu manželku, tento sa v roku 1928 dal kvôli dražbe vyhlásiť za tútora mojej mamy/. Moja mamina sa v menoslove urbárskych podielov z roku 1936 ani neobjavila hoci vlastníctvo pôdy mala. Celá dedina horúčkovite vybavovala svoje vlastníctva po úradoch. Možno neviete ale aj teraz sú po dedinách vo vlastníctve obrovské zmätky. Vyriešiť to môžu len pozemkové úpravy /komasácia, sceľovanie/, ktoré sú však veľmi drahé a nie každá obec si ich môže dovoliť. Nakoniec po dvoch rokoch súd vydal šalamúnske rozhodnutie, papierovo sa musel majetok od po- dražobných kupcov odpísať a znova zapísať na tetku Annu. Takže ako keby neboli kúpili nič a za to zaplatili 5 000 Kč. Ale aká žaloba taký rozsudok. Nakoniec sa našlo riešenie moja maminka ako 18 ročná si ten majetok od rodiny znova odkúpila. Zaplatila im 3 000 Kč, toľko bola dlžoba pred dražbami. Požičala jej krstná mama birmovná a mama jej to splácala zo svojho zárobku. To bolo v roku 1938. Iná udalosť vyhnala v roku 1936 môjho otca do Rakúska za prácou.
Od roku 1936 začala maminka od jari de neskorej jesene chodiť do Čiech alebo do Nemecka, na majere a veľkostatky na poľnohospodárke práce. A chodila tam až do svojich 21 rokov. Tam sa stretala i s dievkami z rodnej obce a tak keď sa vrátili v jeseni domov, tak zašla do dedinky i častejšie a už sama. Najmä keď si vždy v zime našla prácu v krajskom meste ako pomocníčka v domácnosti. To bolo do dedinky bližšie ako k rodine. Tie služby boli pre maminku veľmi dobrá škola, varenia, prania, upratovania, šitia, udržiavania čistoty, obliekania a správania. Keď bola v mestečku birmovka, ujec jej poručil aby si vybrala krstnú mamu z rodnej dedinky a tak aj keď sa pomýlila a vybrala inú a nie tú na ktorú myslel ujec /poručil jej manželku nájomcu lánu/, nakoniec bola spokojná a túto krstnú mamu mala veľmi rada. Bola to mladšia osôbka a mala pre ňu pochopenie. Tam pri náhodných návštevách aj videla zo dva, tri krát môjho otca. Ten v tom čase pracoval v Rakúsku a domov chodil zriedkavo. Keď mala maminka 20 rokov našla si v práci priateľku z mestečka za krajským mestom. A tam našla i svoju lásku. Spolu s priateľkou a jej priateľom sa často spolu prechádzali, chodili spolu na zábavy, dokonca bola už aj u jeho rodiny na návšteve a schyľovalo sa k zasnúbeniu. Krstné mamy v dedine medzi tým ale rozohrali inú hru. Môjho otca mama tiež pochádzala z dedinky z ktorej bola aj moja stará mama. A nakoľko otcovi roky utekali mal už skoro tridsať, robili sa nahovárky za chrbtami oboch. Obe krstné mamy spracovávali mamu a v otcovej rodine zase otca. Ten mal tiež známosť z druhej dediny, ktorá sa však jeho mame vôbec nepáčila, bola veľmi chudobná. No a ako argument zasa len role, lesy, lán za vodou. O lán síce v roku 1939 maminka prišla a ani o tom nevedela. Nespokojný švagor starej mamy bol asi tak vytočený zo zámeny odpísania majetku jeho ženy, že musel poriadne podplatiť nejakého vyššieho úradníka na katastri, pretože zmizla nenávratne pôvodná zložka a vznikla nová, kde moja maminka už nemala 20/56+ 4/56 po Jánovi , ale len 4/56 z lánu. Nuž Anna ako Anna, lenže moja stará mama mala pri mene aj rodné priezvisko, po nej dedila moja mama tiež Anna, podľa pôvodnej zložky by sa dalo dedenie identifikovať. I ja v roku 1993, keď som sa konečne začala zaujímať o mamine polia, pretože jej hrozilo, že nebude mať žiaden podiel na lesoch, som po pôvodnej zložke pátrala. Vedela som číslo, pretože na rozhodnutí o dražbe bolo uvedené, no bohužiaľ to pole pred rokom 1939 asi vôbec neexistovalo, ani v archívoch v krajskom meste, okresnom meste ani v oblastnom v Bytči, sa tá zložka nenachádzala. Nová zložka začínala až dedením po starom gazdovi, otcovi manžela starej mamy. A mamina pochopila, prečo rodina ktorá jej majetok na dražbe kúpila za 5 000 Kč, súhlasila so zaplatením 3 000 Kč. Oni si ukrojili z jej majetku sami bez jej vedomia. No a moja maminka, tá sa z toho nezbláznila. Pripravovala sa na nový život s mojim otcom, ktorého skoro vôbec nepoznala, v svojej rodnej dedinke, kde bola vlastne cudzinka. Končím, pretože je to únavné písať, bojím sa, že to bude únavné i pre Vás čítať.
Bibina

Jeden výlet k umeniu z ľadu.

30.01.2020

Najradšej som,keď som doma. Ešteže mám priateľku, ktorá má z tej domácej pohody vie občas vytiahnuť do reality života mimo domu. A tak som povedala, á n o , na výlet do Tatier, konkrétne na Hrebienok. Deň predtým sme si zakúpili lístky na vlak. Mysleli sme , že zadarmo, ale IC vlak, ktorým sme chceli cestovať takú menu nepozná. Nastavila som si na ráno budíček, ale ani [...]

Môj predvolebný prieskum.

23.01.2020

Do mestečka chodím tak raz za týždeň , urobiť si väčší nákup a vybaviť si veci, ktoré sa nedajú vybaviť z domova . Napríklad k lekárovi, ku kaderníčke, zubárke, do klubu dôchodcov zaplatiť členské, do T. Mobilu vybaviť zľavu na telefón s internetom , objednať sa na STK a podobne. Tak to bolo i včera a z jednej mojej včerajšej akcie Vám ponúkam predvolebný [...]

Aj zradcovia sú len ľudia.

18.09.2019

Ku strane MOST HÍD a jeho predsedovi Bugárovi som písala dva blogy. Rodina nadovšetko a Vydierač udáva svoju vyhliadnutú obeť. Teraz chcem tieto blogy doplniť. Čo musí urobiť Bugár do volieb, aby ho jeho voliči znova volili. V prvom rade prestať poslúchať Chmela , rodinu svata exprezidenta Kisku a ľudí z prostredia mimo vládnych organizácií. Nenávistných členov strany [...]

Ide o pravdu, Droba

Župan Droba: Treba zdravý rozum, nie prísne zákazy

06.04.2020 09:00

Bratislavský kraj odštartoval premenu Slovenska na krajinu s prísnymi opatreniami proti vírusu. Šéf kraja Juraj Droba však nie je priaznivcom drakonických zákazov.

pojednavanie Pezinok vražda Kuciak

Kauza Kuciak: Marček, ktorý sa priznal k vražde, sa postaví pred súd

06.04.2020 08:14

Pred senátom Špecializovaného trestného súdu by mali vypovedať dvaja znalci.

Ukrajina Vyšné Nemecké priechod uzavretie koronavírus

Do platnosti vstúpili nové opatrenia súvisiace s karanténou

06.04.2020 07:28

Všetkým osobám, ktoré vstúpia na slovenské územie, sa nariaďuje dočasná izolácia v zariadeniach určených štátom.

Marián Šóth

Šóth: Ordinačné hodiny prakticky zanikli

06.04.2020 07:00

Telefonické posúdenie zdravotného stavu pacienta je podľa Mariána Šótha, prezidenta Asociácie súkromných lekárov, pre doktorov náročnejšie a zdĺhavejšie.