bibina

Minulý týždeň na jednodňovom výlete na Moravu som si spomenula na počiatky štátnej výchovy mojich detí za socializmu. Na výlete som bola sledovaná mojim operátorom, najprv ma správou upozornil na cestovné poistenie v zahraničí, potom koho mám kontaktovať v prípade nehody, úraze, strate dokladov a podobne, potom ako môžem čerpať v ČR dáta s korektným využívaním služby, potom, že spotreba, prítomnosť v Úniu musí byť nižšia než spotreba v domácej sieti, ďalej že v ČR voláte a posielate správy v rámci svojich voľných minút. Po prechode hraníc to v autobuse pípalo ako keby išla vojna. No ale je dobre vedieť, že máme priateľa ktorý nás sleduje, vie o nás kde sme a kedy sa vrátime. Ale nie o tom som chcela.
Na výlet na Moravu má pozvala moja priateľka, najprv sme mali ísť v júli ale nakoľko boli veľké horúčavy , nakoniec termín zmenili na september. Pre zmenu sme mali celý deň nepriaznivé počasie, pršalo, bolo chladno, fúkal vietor. V programe sme mali návštevu Baziliky VELEHRAD, kde po prehliadke sme sa zúčastnili svätej omše a potom pokračovať na zámku VALTICE , kde sme absolvovali prehliadku, ďalšia prehliadka mala byť na zámku LEDNICE a v skleníku. Pre nápor turistov a náš oneskorený príchod sme túto prehliadku už neabsolvovali. Aspoň sme sa pod dáždnikmi poprechádzali po parku. Domov sme sa dostali okolo deviatej hodiny večer.
Takže k téme blogu. Nastupovala som u nás v dedinke a i keď šofér o mne nevedel, bežiacu osôbku za autobusom s batohom a dáždnikom si všimol a zastavil mi. Pozdravila som, vysvetlili sme si, že mu nehlásili môj nástup v dedine a postúpila som do autobusu. Vzadu v autobuse na mňa niekto prívetivo kýval. Odkývala som, uložila som sa na štvrté sedadlo a šli sme ďalej do ďalšej dediny, kde sme už zobrali ostatnú masu výletníkov a tiež moju priateľku. Pred prehliadkou v zámku VALTICE som konečne videla kto na mňa v autobuse prívetivo kýval. Bola to bývala sestrička z jaslí, do ktorých chodila /spočiatku sme ju vozili, mala len jeden rok /veľmi dávno moja dcéra. Porozprávali sme sa kde žijem a o manželovi, že už 2 roky nie je medzi nami. A toto stretnutie mi pripomenulo náš život za socializmu v mestečku. Vtedy sme sa do mestečka nasťahovali do jednoizbového družstevného bytu. Prihlásili sme sa do bytového družstva už pred rokom, ponúkli nám dočasné riešenie bývať v jednoizbovom byte, kým nám postavia náš trojizbový byt. Zaplatili sme bytovému družstvu zálohu 3 000 Kčs, ostatnú sumu do 30 000 Kčs sme splácali ako anuitu v nájomnom. Hneď ako sme dostali jednoizbový byt, manželovi ako zamestnancovi podniku ZVL pridelili i jasle a i škôlku v podnikových zariadeniach, našťastie v jednej budove. Stabilizačný príspevok na byt manžel nedostal, hoci oň požiadal, neviem možno už mali kvótu vyčerpanú ale poskytli mu 10 000 Kčs návratnú bezúročnú pôžičku, ktorú splácal po 100 Kčs mesačne. Za tú čiastku sme si kúpili spálňu, tá stala presne tú sumu. Mala 3 skrine, 2 perináky a 2 postele. Mám ju dodnes, len som vymenila matrace. Vtedy sme platili spolu s anuitou nájomné 550 Kčs, v štátnych bytoch tiež troj izbových platili okolo 360 Kčs. Ja som vtedy pracovala ako tovaroznalkyňa na obchodnom úseku vo vtedajšom podniku OTEX v krajskom meste. S manželom sme sa dohodli, že požiada o úpravu pracovného času od 6,30 do 15,00 hodiny a deti bude voziť do jaslí a škôlky on, ja vyzdvihnem deti poobede. Autobus ráno mi odchádzal o 6,05 hod. môj príchod zo zamestnania do škôlky a jaslí bol 15,50 hod. Hneď v začiatkoch bola o mne mienka, že chodím pre deti neskoro, ale môj muž odmietol deti aj vyberať. No a postupne si na môj príchod zvykli. Až na jedného Silvestra. Vtedy bol ešte Silvester pracovný deň. V podniku začali oslavy asi okolo 12,00 hodiny. V OTEXE sme mali spoločný obed v jedálni v suteréne rezeň a šalát, zo dva deci vína, kávu a nejaký koláč. Vtedy som uprosila manžela, že nakoľko v práci na žiadne oslavy nechodím aspoň na tieto nech ma zastúpi a vyberie deti. A tak som si dovolila zostať dlhšie. Okolo pol tretej hodiny poobede mi volali, že moje deti sú v jasliach a škôlke samy ako kolíky v plote, manžel pre nich nešiel. Najbližším autobusom som letela do jaslí a do škôlky pre deti. Na zástavke čakal na autobus i manžel sesternice Marián už riadne podnapitý a ten od radosti, že ma vidí sa odo mňa ani nehnul. Tvrdil, musím ísť za Jankom, mal chuť ešte si vypiť. A tak spolu s opitým príbuzným v pätách som po ceste ešte kúpila víno na uzmierenie so sestričkou v jasliach a učiteľkou v škôlke a šla som pre deti. Na schodoch mi víno vypadlo z rúk a rozbilo sa. Deti už boli oblečené, sestrička a učiteľka ma ani nepripustili k slovu. Márne bolo moje ospravedlňovanie. Moja príhoda sa rozšírila i medzi ostatných rodičov a ja som získala povesť ako nespoľahlivá, opitá , pre deti som prišla s cudzím opitým chlapom. Moja reputácia vyzerala zle, veľmi zle. To bol jeden prípad zlej ženy, či skôr zlej matky. Prišli sme domov, môj mužíček ležal opitý, nebolo ho možné ani zobudiť. Až potom si Marián dal povedať, že z ďalšej pijatiky nič nebude a odišiel. A keď mala dcérka 4 roky na deň deti hrali v škôlke pred rodičmi divadlo o zakliatej princeznej a dobrom princovi , ktorý ju vyslobodil. Moja dcérka mala jednu z hlavných úloh, hrala zlú ženu. Mali byť tie zlé ženy síce tri ale asi im to deti nechceli hrať „a l e b o nemali talent“?. Mala na hlave šatku, opásanú zásterku po zem a obuté topánky, ktoré boli z vnútornej strany celé obité. Tváričku v tej šatke mala peknú plnú po manželovi, na pravej strane tváre mala jamku v líci po mne, očička bystré, keď tú fotografiu pozerám viac sa mi páči ako princ aj s princeznou dohromady. Ona však bola z tej úlohy smutná, každý by chcel byť princom alebo princeznou. Ale keď som jej vysvetlila, že hrala jednu z piatich hlavných úloh a ostatné deti hrali len krovie, tak sa trochu uspokojila. Mňa viac mrzeli jej obité topánočky. Ale čo keď ona chodila nôžkami do seba, zakopávala si nohou o nohu a každé nové topánočky už po týždni boli obité ako by boli vybraté zo smetiska. Teraz po rokoch sa moja jamka zmenila na vrásku, dcérkinu to čaká tiež, no a jamku v líci zdedil jej starší syn, má ju síce na inej strane ako my dve ale to nevadí. A mojej dcérke vysoké opätky veľmi pristanú, nohy má pekné, plné, rovné.
Bibina