bibina

Medzičas 3.
Roky letia ako oblaky na nebi. Dedina odkiaľ pochádzal môj otec a narodila sa moja mamina zažila obdobie vysťahovalectva, I.svetovú vojnu, epidémiu španielskej chrípky, hospodárske krízy,veľké a časté povodne, požiare a vždy sa pozviechala. V roku 1929 mal môj otec 17 rokov, jeho mladší brat 12 a sestra 9 rokov. V tom čase jeho otec sezónne pracoval v susednej obci v kameňolome a staral sa o svoje hospodárstvo. Mali nejakú pôdu asi 0,8 ha ,mali jednu kravku, ktorú v prípade orby alebo zvážania úrody zapriahali spolu s kravkou od suseda, chovali prasiatko, sliepky. Dom mali celý z dreva obitý doskami i hospodárske stavenia boli prilepené k domu. I humno na konci dvora bolo z dreva. Poniže toho humna bolo postavené i humno rodiny, u ktorej v dome sa narodila moja mama. Popred dom mojich starých rodičov bola lúka, časť z nej bola cesta k humnu. Bolo to kus od domu, kde sa mama narodila, ale podľa všetkého pozemok ma stavbu humna pri dome už nebol. To ako aj ostatné domy a staviská mali kamenné základy. A práve v tom roku vznikol v obci v mesiaci október požiar, kedy vyhorela skoro celá obec. Humná boli plné slamy, sena a tak dedina, ktorej domy boli skoro nalepené na seba, vzbĺkla ako papier a oheň sa nedal zastaviť. V prvom rade dedinčania zachraňovali svoje deti, potom zvieratá, doklady a ak niekto mal aj peniaze a až v poslednom rade náradie a zariadenia . Ale toho zachránili veľmi málo. V dedine boli len tri murované domy ktorým zhorela strecha a priľahlé hospodárske staviská. V dedine mali založený hasičský zbor od roku 1922, vždy v lete jeho členovia mávali hliadky, obchádzali dedinu, upozorňovali na možný vznik požiaru, ale poriadnu hasičskú striekačku nemali. Požiar väčšinou hasili vedrami , v ktorých nosili z rieky vodu. Bola to veľká tragédia, lebo veľa obyvateľov nemali svoje domy poistené. Môj starý otec mal dom poistený. Rodina sa musela rozdeliť. Najmladšia dcérka šla k rodine o dve obce ďalej , mladšieho syna si spolu s ostatnými približne rovnako starými deťmi v rámci solidarity zobrali mešťania do krajského mesta. Môjho strýka si zobral pekár, u neho chodil do školy ale aj vypomáhal v pekárni. Jedného z tých šťastlivcov mešťania vrátili, lebo nedodržiaval hygienu, ale ostatní zostali v úplne inom prostredí v akom boli vychovávaní 2 -3 roky, domov sa vrátili až ich rodičia mali postavené domy. Starí rodičia spolu s najstarším synom, mojim otcom odpratávali zhorenisko a čo sa dalo upotrebiť odkladali na záhradu pod breh. Tam si vyhĺbili zemľanku, vystužili ju stĺpmi z dreva a doskami a tam až do postavenia domu bývali. Strecha bola utesnená hlinou a na nej bola umiestnená rúra z malej pece, ktorú starý otec postavil. V zemľanke boli 1 poschodová pričňa a 1 nízka pričňa, polica na riady, piecka, stôl, lavica, všetko nahrubo zbité a nič iné sa tam nezmestilo. Kravku zachránili tým, že ju zahnali do rieky , neskôr ju poslali za dievčaťom do susednej dediny, prasiatko tiež zachránili, ale to bolo veľmi vyľakané požiarom, mali ho aj problém po požiari nájsť ušlo až do poli a tak keď ho našli tak s nimi chvíľu žilo v záhrade pod brehom a nakoľko málo priberalo v jeseni ho zabili. O sliepkach otec nehovoril nič. Ale s drobnými hospodárskymi zvieratami im po požiari pomohli rodina i obyvatelia susedných obci. I v krajskom meste bola na obnovu dediny vyhlásená zbierka veci, šatstva a i financií medzi obyvateľstvom a taktiež i v kostoloch. Moji starí rodičia si uplatnili nárok z poistenia, peňažná náhrada však bola podmienená na výstavbu domu firmou, ktorá prácu mohla fakturovať. Na stavbu domu najali staviteľa a nakoľko peňažných prostriedkov na stavbu murovaného domu bolo z poistky málo, staviteľ zamestnal starého otca i môjho otca na stavbe vlastného domu. Výplatu nedostávali , ale aspoň bol starý otec dôchodkovo poistený a neskôr po dovŕšenia 18 roku i otec. Postavili si na vŕšku pekný dom s veľkou kuchyňou a izbou a pivnicou. Dokončili ho v roku 1932. Neskôr tesne vedľa domu pristavili murovanú maštaľ a deti a kravka sa mohli vrátiť späť domov. V kuchyni trônila veľká kachličkovaná pec. Na tú si ešte aj ja pamätám, túto pec môj strýko neskôr, keď robil stavebné úpravy domu zbúral. Z pôvodnej maštale prirobil izbu pre starých rodičov a zväčšil kuchyňu. Starý otec sa znova zamestnal v kameňolome a môj otec nastúpil na 3 roky do Ružomberka na vojnu ako spojár. Dedina si zakúpila v roku 1932 ručnú hasičskú striekačku, doviezli ju z Moravy. Pri hasení zapriahali do nej koníka , alebo ju ťahali ľudia. V tom roku bola postavená i kaplnka v dedine. Medzi tým ako čas bežal sa vrátil môj otec z vojny a zamestnal sa v krajskom meste u židovského obchodníka z dreveným uhlím u pána Waišištajna /píšem ako som počula/ ako šofér malého nákladného auta. Nakupovať drevené uhlie chodili až na Podkarpatskú Rus, do lesov kde priamo to uhlie pálili. Otec spomínal i zážitky ako im na korbu auta naskakovali hladní vlci , ďalšia svorka bežala popri aute a starý pán len žobronil nezastavuj Joška, nesmieš zastaviť lebo nás sošerú“. Také prípady sa stávali na Podkarpatskej Rusy dosť často. Otec mal problém udržať rovnakú rýchlosť, aby motor nezhasol. Vlci zo dva razy skočili i do okienka, našťastie neskôr z korby zoskočili a otočili to do lesa. Obchodník potom v mestečku všetkým svojim súkmeňovcom rozprával ako ich chceli sošrať vlci ale Joško to ustál. A že v tom meste Mukačevo bolo tých súkmeňovcov neúrekom v každom obchodíku, môj otec si užil slávy, každú chvíľu ho niektorý z nich potľapkával po pleci a ďakoval mu. To uhlie potom v jeho veľkosklade v meste paničky kupovali do ohrievačov a do iných miest ho rozvážali. Tých veľkoskladov mal viac. Neskôr otec chvíľu pracoval v textilnej fabrike a potom zase vo veľkoobchode zo železom ako skladník. Mám jeho pracovnú knižku a tam má medzery medzi zamestnaniami. Vždy v zime nepracoval alebo ak tak len na čierno. Ako vidno robota na čierno nie je vynálezom súčasnosti. O robotu bola vtedy núdza. Bola kríza. Jeden čas pracoval pol roka i v Ružomberku na stavbe nejakej fabriky. Rodičia s ním počítali, že zostane bývať doma, pretože bol mierny a poslušný. Mladší syn sa v meste vyučil za opravára aut a tam sa aj zamestnal. Neskôr bol na vojne 6 rokov, podpísal a dostával i nejakú mzdu ako ďalej slúžiaci. Sestra mala v roku 1936 16 rokov, ukončila školu a odvtedy bola doma a pomáhala na hospodárstve, lebo stará mama bola zo zdravím poslabšie. Môj otec mal 24 rokov. Sestra bola pekná s bielou pleťou a s peknými svetlými očami farby sivomodrej, vyššia s peknými nohami i postavou. Mala veľmi veľa nápadníkov. Jediný brat, ktorý bol doma jej urobil čo jej na očiach videl. Vozil ju na bicykli na zábavy do iných dedín, dával je peniaze na parády, vyčakával ju, keď prichádzala neskoro zo zábavy /lustroval nápadníkov /. Až to začalo byť podozrivé a všimla si to i jeho mama. Nachytala ich ako sedia na dreve na dvore a môj otec ju lanáril , že utečú spolu do Ameriky alebo do Kanady, že našetri nejaké peniaze a ona mu bude robiť gazdinú. Jeho mama bola v maštali, dojila pri petrolejke kravku a keď to počula ako si tam plánujú budúcnosť, skoro ju porazilo. Vyčkala starého otca kým príde z krčmy a nahuckala ho na syna. Rob s ním poriadok, dohovor mu. Tak mu dohovoril, že facky len tak lietali. Zbytočne sa bránil, že sestre nič neurobil. Verdikt znel, musí ísť z domu preč, aby sa nestalo nešťastie. V krajskom meste robili nábor do Rakúska na stavbu železnice a tak sa tam otec upísal. Robota to bola celoročná v zime udržiavali koľajnice. Pracoval tam asi 6 rokov. Bol dosť učenlivý, naučil sa po nemecky kuchynskú reč, tá mu stačila , robil na železníci i predáka robotníkov zo Slovenska. Robil síce s nimi ako robotník ale mal na starosti aj ich evidenciu dochádzky, plnenie normy a tlmočil im. Chuť vycestovať do Ameriky ho ešte nejaký rok držala, našiel si i parťáka s ktorým sa zobrali železnicou do Terstu, aby tam nastúpili na loď, mali však smolu a na hranici s Talianskom ich vo vlaku polícia našla a pár dni držala vo väzení. Potom ich naložila na vlak naspäť do Viedne s doložkou zákazu vstupu do Talianska. Nechuť vrátiť sa do rodnej dediny postupne slábla. Otcovi po rokoch bitku odpustil, ale svojej mame do jej smrti nie, hneval sa na ňu že mu neverila a hneval sa aj na sestru, že ho neobránila ale bránila len seba. Otcova sestra sa vydávala ako osemnásťročná. Vybrala si za muža nápadníka z dediny za riekou pri železničnej zástavke/ pri vochterni/ . Spočiatku bývali u rodičov, tu sa jej narodili po sebe dvaja synovia ktorý do jedného roka života zomreli. Neskôr už vo vlastnom sa im narodila dcéra. Otec chodil občas domov a tak ho moja mamina videla z diaľky asi 3 x, keď bola navštíviť svoju krstnú mamu a birmovnú krstnú mamu. Zdal sa jej starší, ako v skutočnosti bol, vlasy mal svetlé, mal taktiež sivomodré oči ako jeho sestra. Na zábavách netancoval a len pri šenku postával. Nepil ale alkohol, len sódovky a ani nefajčil. To bolo všetko čo o ňom vedela . A ešte, že robí v Rakúsku. Ani otec a ani mama vtedy netušili, že sa ich osudy niekedy stretnú a budú spolu žiť 58 rokov.
Bibina.