bibina

Vlastný domov a moje detstvo v rodičovskom dome. Nadväzuje na Medzičas. Čo je šťastie?. V novom dome bola moja mama veľmi šťastná. Bol postavený medzi cestou /betónkou postavenou Nemcami za Slovenského štátu/ a riekou. Cesta to bola kvalitná , okolo cesty stáli betónové stĺpiky. Pamätám sa ako sme sa s deťmi od susedov hrávali nebezpečnú hru nožnice, kedy sme behali od jedného stĺpika k druhému nehľadiac na prechádzajúce auta, konské povozy, bicykle. Ten bol najväčší hrdina, kto prebehol na druhú stranu v najtesnejšej blízkosti vyššie uvedených účastníkov dopravy. Ale dom mal výhodnú polohu bol blízko k obchodu, k pohostinstvu a neskôr aj k autobusovej zástavke. No a tiež k obecnej studni na pitnú vodu, ktorá bola na vyšnom konci jediná. Tatino chodil do práce do krajského mesta a mamina sa krútila okolo nás malých deti, okolo kravičky, prasiatka, a neskôr keď otec štekmi oplotil dvor aj sliepkam. Šteky boli vŕbové hrubšie konáre, ktoré boli pribité na stľpikoch a pozdĺžných latiek, všetko z vŕbového dreva. Vrbín bolo okolo rieky veľmi veľa, bola to najrozšírenejšia rýchlorastúca drevina a tak keď sa koryto rieky čistilo bolo tejto drevenej hmoty dosť. Nábytok do kuchyne mamine raz na jar, už neviem či prvú alebo druhú od nasťahovania priviezol muž sesternice, kúpil ho spolu s ďalším nábytkom priamo z vagóna na nádraží v krajskom meste. Doviezol na nákladné nádražie drevo z hory, ktoré predal priamo do vagóna a práve priekupníci vykladali z iného vagóna kuchyne a iný nábytok z českého pohraničia. Za utŕžené peniaze za drevo kúpil rôzny nábytok. Vždy sa u nás zastavil a tak si mamina dala z voza vybrať kuchynskú sadu, dvojdielny kredenc, horné dvierka presklené mrazeným sklom, stôl, 4 vyrezávané stoličky, lavicu aj stoličky thónetky do spálne. Hodnotu toho nábytku nám svák ako sme ho volali prirátal k dlhu, ktorý maminka postupne splácala. V spálni mali iba dve postele, ktoré otec kúpil v Žiline, po maminej mame drevená truhlica na šatstvo a štyri novo kúpené thónetky. Ako malé deti sme spávali v kuchyni v jednej posteli , konča svojich nôh pod jednou perinou. Dve skrine dal do spálne otec neskôr urobiť stolárovi zo susednej obce, neboli lakované, len prírodné ohobľované drevo zafarbené na žlto. No a do kuchyne dal krčmárovi, ktorý občas kšeftoval aj s nábytkom doviezť lavičku na vodu. Denne sme minuli asi 2 kýble pitnej vody. Vodu nosieval otec ale niekedy musela i maminka keď sa minula spolu i so mnou malým dievčatkom, ktoré tiež nieslo za plecháč vody. Studňa bola asi 200 metrov od nášho domu. Bola to hlboká obecná studňa vystužená betónovými skružami. Na vrchu mala rumpál /drevený hriadeľ s kľukou/, na hriadeli bola upevnená reťaz s upevneným malým vedrom a z neho sme vylievali vodu do našich kýbľov. Na pranie sme nosili vodu z rieky. To otec keď mal voľno urobil do škarpy k rieke schodíky a na rieke zakaždým keď mama prala vyhĺbil studničku. V nej mamina pláchala v lete i v zime prádlo. Keď prišla z rieky v zime , ruky mala červené od zimy. Prádlo jej na rieku a z rieky pomáhal nosiť otec. Prádlo spočiatku právala v koryte s valchou, až v neskoršom období asi keď som mala 8-10 rokov otec kúpil pračku. Bola hranatá a mala drevené obloženie. A narazil aj studňu na dvore spolu so starým otcom a pomáhal i môj brat, ktorý mal vtedy asi 15 rokov. V kuchyni, v izbe a i v chodbe boli drevené doskové podlahy, ktoré maminka v kuchyni a chodbe každý týždeň a v spálni každé dva týždne v sobotu rajbala kľačiac na kolenách ryžákom a mydlom. Podlahy boli potom žltúčke a voňavé. Sporák transport bol kráľom kuchyne, rúra z neho v zime cez otvor prechádzala do spálne a odtiaľ do komína, cez leto priamo do komína v kuchyni a keď sa v lete varilo bolo v kuchyni veľmi teplo. Sporák mama čistila zakaždým po varení, aby nezhrdzavel, na platničkách sa pekávali podlesníky, i osuchy. Na kuchynské okna dala firhanky do pol okien, v kuchyni boli dve okna a do spálne bavlnené biele záclony na plechovej garníži. V spálni mali svoju svadobnú fotografiu i obraz maminky v kroji, zarámované a i dva sväté obrázky. Bola som na náš dom pyšná, pretože som poznala i iné domy v dedine, kde nebolo tak útulne. A hlavne bolo u nás vždy teplo, najmä v zime, keď sme s bratom prichádzali od rieky zmrznutí na cencúle. Otec kúpil i lacné drevené hodiny pondusovky, ktoré len on naťahoval, na obed vyskakovala z okienka kukučka a hlásila poludnie ale i polnoc, čo ma neraz, keďže sme s bratom spávali v kuchyni i ľakalo. Myslím že otec mal maminku rád, pretože asistovával i pri praní, či už nosením vody, alebo prádla na rieku a i zaobstaraním rôznych nových pomôcok dôležitých pre ňu. Pamätám sa , že keď som mala asi štyri roky, zobral mňa, brata a i maminku na ihrisko, kde maminu učil hodiny a hodiny na svojom pánskom bicykli riadiť bicykel. Mi s bratom sme s pišťaním behali za ňou. Pár krát i spadla ale nevzdala to. Keď sa naučila jazdiť kúpil jej dámsky bicykel. A keď s ním nebola spokojná lebo išiel veľmi ťažko tak ten predal a kúpil nový. To už s ním na nákup šla i maminka a priamo v obchode ho skúšala.
Na Vianoce sme sa ako malé deti s bratom vždy tešili, vždy sme vopred mali rôzne požiadavky, no nakoniec nám kúpili jednoduché hračky, napríklad bratovi koníka s rebrinákom, mne kolísku s maličkou bábikou a malou perinkou. Ale na Vianoce sme sa už dlho pred tým tešili. Ozdobovali sme stromček, balili sme kockový cukor do stanióla a nami robené salónky sme vešali na stromček, zavesili sme i perníky z jarmoka, ktoré mama odložila až boli celkom tvrdé , vlasy strihané zo stanióla , pekné červené jabĺčka, ktoré tiež mamina odložila ako ozdobu na stromček. No a vzrušujúce bolo čakanie po večeri, kedy otec zazvonil zvončekom z bicykla v spálni a my sme sa hrnuli ku stromčeku. Bohatšie Vianoce mával náš bratranec so svojou o štyri roky mladšou sestrou, ich otec pracoval ako šofér v športových potrebách a drogérií a tak vždy mali krajšie hračky ako my. Ale tie bratranca rýchlo omrzeli a najradšej sa hral s našimi. Samozrejme pri naťahovaní sa o ne , hračky dlho celé nevydržali. Tajomstvo Vianociam pridávali i náboženské rituály a zvyklosti, ktoré naša rodina dodržiavala. Boli to pekné časy , pri všetkej skromnosti bývali Vianoce skutočne obdobím radosti.
Šťastný Nový rok želám všetkým, ktorí má čítajú, zdravie a duševnú pohodu a hlavne neustále si hovorte, ak nejde o život nejde o nič.
Bibina