bibina

Práve mi volala priateľka Evka, že tie špiny hnusné /rodina z dediny/ jej úplne pokazili pevnú linku telefón, keď ju minulý raz kontrolovali. Pozriem na mobil a tam vidím volá z pevnej linky. „Veď Ti pevná linka funguje, práve mi z nej voláš“. No ale nefungovala, nedala sa a začala mi obšírne vysvetľovať, kedy k tej závade malo dôjsť. “ No tak Ti už funguje, ešte Ti na ňu prezvoním, postoj pri nej chvíľu“. Prezvonila som, fungovala, „no vidíš moja, všetko je v poriadku“.

Mám viac priateliek a aj priateľa. Jedná z nich  je mi však bližšia, tým, že bývame v jednej dedine, na jednej ulici, ona na strane, ktorá je pod horou, ja na tej , ktorá je z oboch strán obklopená cestami. Odo mňa je staršia o päť rokov a keď sme sa do dediny pred 13 rokmi znova prisťahovali, bola jediná s ktorou sme mali rovnaké názory na život, na deti, na politiku, na náboženstvo a vôbec na fungovanie celej zemegule, čoby i celej galaxie. Keď sme naše debaty končievali, tak sme sa zo srdca vedeli smiať samé zo seba, aké sme pekné, múdre, najmúdrejšie osoby pod slnkom. Je pravda, že občas, ale len občas, napríklad na meniny, na narodeniny /máme ich v jednom mesiaci s rozdielom 2 dní/, pred sviatkami, po sviatkoch alebo i inokedy sme spolu vypili fľašku vína, alebo po dva štamperličky spišskej borovičky, ale aj bez alkoholu sme sa vedeli porozprávať o všetkom možnom na akúkoľvek tému. Asi po piatich rokoch priateľstva, zaviedla Evka občas reči na suseda ako jej škodí, ako ju obral o kus záhrady, na to ako jej známy nekvalitne opravil strechu a ona sa nevie domôcť nápravy, akú drahú poistku platí a oni jej nechcú preplatiť ani výmenu kotla, ako jej ďalší sused oblial múrik na oplotení naftou,ako jej pracovný úraz nezapočítali do dôchodku a rôzne krivdy, ktoré sa na nej páchajú. Boli to len také záblesky negatívnej energie u nej, počiatky paranoje, ktoré som sa snažila v rozhovoroch vyvrátila. Možno mala takú dispozíciu v sebe, ale i samota a málo lásky zo strany rodiny mohla mať na takéto stavy vplyv. Moja priateľka je už 20 rokov vdova, býva sama v dome, kde by mohli bývať i dve rodiny.V dome má čistučko, na dvore tak isto, tuje úhľadne ostrihané do pekných plôtikov, tráva je  posekaná, vo veľkých kvetináčoch muškáty a o to sa priateľka stará sama. Má 3 synov, teda už len 2, pretože pred siedmymi rokmi najmladší syn zomrel u nej doma. Vrátil sa zo zahraničia, kde býval po rozvode v nejakej ubytovni a kde aj príležitostne pracoval. Bol ťažko chorý. Brat mu doplatil zdravotné poistenie a vybavil operáciu. No už bolo neskoro, onedlho po operácií zomrel. Synovia a ani vnúčence k nej do domu nechceli ísť natrvalo bývať. Okrem prác okolo domu priateľka pravidelne vypekala koláče /dávala ich zamraziť/, aby mala keď deti prídu, piekla podlesníky keď sa ohlásili, že  prídu a varila vždy viac, aby bolo treba, keď jej príde niekto z rodiny pomôcť. To potom nosila mojim psíkom keď nikto neprišiel. No z pomocou od rodiny na záhrade a v dome to bolo poslabšie, jeden syn ešte popri zamestnaní študoval, druhý lekár ten jej okolo domu nepomáhal, platil však napr. výmenu radiatorov, výmenu kotla, nákup chladničky, pračky a i nákupy do domácnosti, no a vnučky a vnukov som som na dvore a ani v dome pracovať nevidela. Hovorila som jej, že škoda, že Milan, nie je dievča ,ten sa má k nej najviac. Takže na pomoc okolo domu a i v dome volala cudzích ľudí, čo nie je lacná záležitosť, najmä, keď jej dôchodok bol nízky a najviac z neho ubudlo na vykurovanie velikého domu elektrikou. No aj tak si myslím, že viac ako práca jej chýbala prítomnosť jej blízkych, rozhovory s nimi. Raz , keď som videla, že ide k nej vnučka a po štvrťhodine sa vracia späť som sa jej spýtala, že prečo tak krátko. No moji príbuzní len tak krátko, viac sa porozprávam s tebou alebo s bratrancovou ženou ako s nimi. V posledných rokov sa jej psychický stav zhoršoval.  Riešila to ako vedela, keď jej nešiel kotol volala elektrárne,/ stačilo kotol odblokovať/,keď bol silný vietor a káble sa hojdali taktiež /bála sa, že sa roztrhnú/, keď bolo v správach, že niekde na Slovensku chytili migrantov, videla ich pri mojom dome, volala policajtov, keď v hore videli medveďa, mala ho vraj v záhrade volala políciu, volala i mne v noci vraj po záhrade jej chodia do bieleho oblečení ľudia, nič som nevidela, volala políciu, pred domom jej ležal vždy v určitú domu nejaký muž, keď sa na neho z okna dívala zakýval jej, volala políciu, nič nevideli a vraj ho tam poslal sused a ten je s políciou kamarát. Na druhy deň tam vraj ležal znovu a až do rána /chudera celú noc nespala čo sa dívala z okna/ . Na moju argumentáciu, že je to sprostosť a že by do rána v zime na zemi nik nevydržal nereagovala. To už boli silné indície, že niečo nie je v poriadku. Zaviedla som reč na moju maminku, ktorá mala posledný rok pred smrťou stareckú demenciu a mávala tiež vidiny a doby úzkosti. Na odporučenie lekára som jej dávala lieky /len štvrtinu  tabletky a mamina bola v pohode, dokonca, keď sa zle cítila sama si ju pýtala. Evka ma odbila, že nie je chorá len jej nik neverí.

Ako podnet k napísaniu tohoto blogu bol rozhovor psychiatra  na jednej televíznej stanici, o vyššej spotrebe liekov na psychické ochorenia a o tom, že veľa ľudí možno ani nie sú liečení a trpia. Blog je taký apel na Vás, ktorí ma čítate. Navštevujte svojich rodičov a starých rodičov a keď sa  Vám zdá, že rozprávajú z cesty neutekajte od nich, snažte sa zistiť čo za tým je. Vaši rodičia a starí rodičia potrebuju cítiť Vašu lásku, váš záujem, rozprávajte sa s nimi, riešte ich problémy, uznávajte ich prácu / u Teba je maminka vždy tak pekne, všade máš upratané, Tvoje podlesníky mi chutia najviac, nik nevie upiecť koláče tak ako ty a pod./. Berte si svojich rodičov a starých rodičov k sebe na návštevu, nebudú sa cítiť odstrčení, objímajte ich, pobozkajte ich, hovorte im lichôtky, veď ja som sa mojej maminky neustále pýtala, že prečo je ona krajšia ako ja. A svojho tatina, na ktorého som sa podala som roky strihala ja, bol to preňho sviatok, mamina ho poumývala a keď som prišla už mal nachystaný uterák, hrebeň i  naostrené nožnice. To strihanie mi trvalo dlhšie ako u holiča ale nevadilo mu to. Lebo aj to je liečba. Staroba a možno i samota i na Vás dôjde, ani sa nenazdáte môže to byť už zajtra.

Priateľka mi možno odíde, starosti o dom sú už nad jej hlavu, dom chcú predať. Zatiaľ nevie či jej kúpia byt alebo pôjde do penziónu. Nech bude, kde bude budem ju navštevovať kým ma bude poznať, lebo s kým si budem vymieňať lichôtky, že aké sme krásne, múdre a dobré.

Bibina