bibina

Boj o verejnoprávnu RTVS vrcholí. Novinári sa bijú o to, aby mohli hlásať zvrátenú pravdu, že len EU a Amerika a ich ideológie je to pravé orechové pre nás. A zatiaľ sa naši terajší priatelia pripravujú na ďalšiu vojnu v Európe /vidíme to na častom prevoze vojenskej techniky zo západu na východ cez naše územie a neustálom démonizovaní Ruska ako vraj nášho najväčšieho úhlavného nepriateľa/. A práve teraz by sa mala verejnoprávna RTVS zamerať na pomoc Slovensku a to najmä napomáhať štátu so zabezpečením potravinovej sebestačnosti obyvateľstva. Pretože stav, ktorý je na Slovensku po 30 rokoch kapitalizmu je neúnosný. Naša sebestačnosť v produkcií surovín na potraviny a vo výrobe potravín je asi tretinová v porovnaní s rokmi pred prevratom. V roku 1989 bola 90 %, v roku 2017 len 37 %. A práve preto by mali v RTVS byť i fundovaní a vzdelaní novinári v odbore vlastníckych vzťahov k pôde, v zakladaní družstiev, pozemkových spoločnosti, v lepšej propagácií poľnohospodárstva: Je už najvyšší čas, aj keď chvíľami sa mi zdá, že možno aj neskoro.
Naši novinári, takzvané rýchlokvaski vedia tak poľnohospodárstvo a prácu poľnohospodárov iba znevažovať, napríklad aj zosmiešňovaní predsedu vlády, ktorý svojou účasťou napríklad na žatve dával poľnohospodárstvu punc hodný dôležitosti a úcty k nemu. Tú úctu by sme k poľnohospodárstvu a výrobcom potravín mali mať i my obyvatelia Slovenska. Oni tí rýchlokvasení novinári si snáď myslia, že potraviny padajú z neba, hlásajú tézy blbcov ako bol kedysi Mikloš, ktorý tvrdil, že naše poľnohospodárstvo je drahé a lepšie a lacnejšie je vraj potraviny dovážať. Pritom krajiny od ktorých potraviny dovážame dostávajú na poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka oveľa vyššie dotácie nielen z EU ale aj zo svojich štátov ako naši poľnohospodári. V skutočnosti vyprodukovať zdravé suroviny a vyrobiť z nich zdravé potraviny pre náš zdravý život je pri všetkej technike, ktorá sa dnes používa hodné obdivu. Nie je to čistá práca v kancelárií, prípadne odpisovanie, opisovanie nejakých správ, ale i teraz je v nej potrebné vzdelanie, fortieľ, um, mať vzťah k pôde, k zvieratám a v neposlednom rade je to i ťažká celodenná, celotýždenná práca pre ľudí, ktorí sa poľnohospodárstvom zaoberajú.
Samozrejme najväčšiu zodpovednosť za potravinovú sebestačnosť by mal mať štát, ktorý by zas dotáciami, nenávratnými ,alebo bezúročnými pôžičkami dal poľnohospodárstvu prioritu a toto pre život človeka nevyhnutné odvetvie zdvihol z prachu a oživil. Tieto pôžičky by mali byť vzhľadom na obrovskú rozdrobenosť pôdy na Slovensku určené v prvom rade družstvám, farmárom a pozemkovým spoločenstvám vlastníkov pôdy a to najmä tým, ktorí na pôde tvoria a dorábajú potravinárske suroviny a potraviny.
Odborníkov na kydanie na vládu, na štát, na všetko dobre, čoho ani u nás na Slovensku nie je málo máme strašne veľa , úplne by ich stačil nahradiť Matovič a Sulík spolu so svojimi suitami. Čo však potrebujeme sú novinári odborníci, nie povrchní škrabáci, všetko takzvaní odborníci na politiku viď. v Sme ,v Nku, Nový čas, ale aj v HN, kde sa novinári svojimi písačkami úplne odklonili i svojmu názvu hospodárske. Títo všetci opisujú a rozpisujú správy na objednávku nepriateľov štátu a v neprospech väčšiny obyvateľstva. V neprospech je však i nízka sebestatočnosť pri výrobe surovín. Takže prioritou štátu by mali byť nielen poľnohospodári ale aj domáci spracovatelia surovín na potraviny.
Pochádzam z dediny, pamätám sa ako sa zakladali družstva, ako to ťažko znášali majitelia pôdy, že pôdu odovzdajú k hospodáreniu na nej kolektívu, lebo po stáročia im bolo vštepované, zem je to čo Vás živí, kto má zem nebude žobrák a nebude hladný. Po vojne, aby sa nakŕmili nielen obyvatelia dedín ale aj miest namiesto daní platili roľníci kontigenty v naturáliach. Napríklad moji rodičia pri vlastníctve 1,24 ha pôdy museli odovzdať :

Jačmeň-ovos zemiaky seno-slama bravčové mäso hovädzie mäso celkom hodnota
194 kg 187 kg 70 kg 29 kg 46 kg 2 300 Kčs
Celkovo obec, ktorá mala 33 vlastníkov ornej pôdy musela odovzdať štátu suroviny v hodnote 101 861 Kčs. To bolo v šesťdesiatich rokoch minulého storočia. Roľníci keď nechovali dobytok, spojili sa s inými roľníkmi a od gazdu, ktorý odovzdával býka alebo kravku mäso odkúpili. Vtedy nikto si nedovolil nechať zem ladom. A keď tak maximálne na 3-4 roky. To sa zasadila lucerka, ktorá pôdu dobre koreňami prevzdušnila a zároveň bola krmivom pre dobytok.
Nakoniec prihlášky do družstva roľníci v obci podpísali a neobanovali to. Bol to koniec ich driny , keď dovtedy s koníkmi, s kravičkami, motykami obrábali zem. Ručné siali, sadili, okopávali, kosili, vyberali úrodu. Do desiatich rokov spoločného hospodárenia v družstve vybudovali spoločné stajne pre hovädzí dobytok, zakúpili traktory s pluhmi a i ďalšie náradie na strojovo obrábanie pôdy. Neskôr postavili i bytovku pre zamestnancov. A zamestnávali desiatku dedinčanov. I moji rodičia vstúpili do družstva, prihlášku podpísal otec i keď pôdu vlastnila mama. Otec bol na invalidnom dôchodku po prekonaní tuberkulózy a maminka tiež nebola zdravá, najprv prekonala ťažký zápal pľúc a potom po predčasnom narodení dvojičiek cisárskym rezom sa z toho dlho nemohla zdravotne pozviechať. V počiatkoch pracovali v družstve celé rodiny už som o tom písala v minulosti, neskôr si našla maminka prácu vo fabrike na kuličkové, neskôr premenovanú na valivé ložiska/ZKL, ZVL/. Toto obdobie spomínala ako najšťastnejšie vo svojom živote, pracovala tam až do odchodu na dôchodok ako robotníčka.
I teraz väčšina majiteľov pôdy na pôde nepracujú a ani nebudú pracovať, sú to ľudia zamestnaní, majú malú výmeru pôdy, rozdrobenú po celom chotári obce, napriek tomu v poslednom čase sú priam nenávistnou tlačou, novinármi huckaní a očkovaní závisťou voči tým, ktorí pôdu majú v prenájme a obhospodarujú ju. Zveličujú ich príjmy z dotácií, pritom pravda je taká, že dotácie z EÚ sú narokovateľné pre každého farmára, ktorí vlastní alebo má v prenájme pôdu. Pre ich priznanie však musia farmári plniť rôzne podmienky. Tieto podmienky z veľkej časti nastavila európska únia, aby to farmári nemali také jednoduché. A aj kontrola je prísna. Je tých farmárov však veľa a nie na každého sa kontrola dostane. Takže nevylučujem ani, že sa pri nárokovaní dotácií podvádza. I túto agendu dotácií /zákony, predpisy/ by mali novinári zaoberajúci sa poľnohospodárstvom ovládať a vzdelávať tak s nimi obyvateľstvo dedín.
Nájomné zmluvy boli v minulom období uzatvárané na dlhú dobu a často nájomcovia vlastníkom pôdy ani za nájom neplatili, pretože títo vlastníci dávno zabudli s kým a na akú sumu nájomné zmluvy uzatvorili. Od mája platí novela zákona a tým povinnosť farmárov novo uzatvoriť nájomné zmluvy. Je to dosť zložité za terajšieho stavu pre poľnohospodárske spoločnosti urobiť zmluvy so všetkými vlastníkmi pôdy. Napríklad u nás máme na pôde 115 vlastníkov a práve tu vznikajú rôzne konflikty. Pôda nie je vysporiadaná. Často na jednej parcele je i 10 a niekedy i viac podielových vlastníkov. Pritom jeden nájomnú zmluvu chce uzavrieť, iný chce hospodáriť a ďalší svoju pôdu chce prenajať inému nájomcovi alebo predať. Tam by bolo možno vhodné v každej obci zriadiť Pozemkové spoločenstvo, tam kde už je rozšíriť svoju činnosť o zastupovanie vlastníkov pôdy, ktorého orgán, volený výbor by mohol tieto nájomné zmluvy uzatvárať ako celok, alebo časti. Samozrejme po odsúhlasení konkrétneho prenajímateľa a ceny nájomného za m2. valným zhromaždením pozemkového spoločenstva. Je tam síce problém, že pozemkové spoločenstva majú právnu subjektivitu a platia daň zo zisku PO. Nájomne by muselo byť zaplatené od nájomcu vopred a ešte v tom roku vyplatené vlastníkom pôdy, aby PS nevykazovalo zisk na zdanenie. Dane po odpočítaní nezdaniteľnej čiastky 500 Eur by si po skončení roku platili z vyplateného nájomného sami členovia spoločenstva.
No najvýhodnejšie by bolo pre vlastníkov pôdy i pre štát zriadiť poľnohospodárske družstva, tak ako to bolo za čias socializmu. Klesla by nezamestnanosť v poľnohospodárskych oblastiach a znova by vidiek ožil. No na takýto program pre oživenie vidieka je treba veľa osvety a pomoci od štátu.
Bibina