bibina

Od začiatku písania blogov som sa rozhodla, že budem písať iba veci pozitívne, pokúsim sa zmeniť nepomer medzi negativizmom a optimizmom. Pri čítaní novín, blogov a nenávistných príspevkov pod blogmi som uvažovala, kde sa toľko, závisti, nenávisti v národe berie, veď Slovania sú národ mierumilovný, rozvážny. Teraz blogy niektorých „autorov“ nečítam vôbec, príspevky niektorých negatívne naladených pri čítaní preskakujem a čítam len tie, ktoré majú k veci na blogu čo povedať. Nepamätám sa, že by za obdobia socializmu sa toľko preberala politika ako teraz. Ak aj áno neboli hádky, nadávky za iný názor, občas sa o politike rozprávali vtipy a vášne boli len vtedy, keď nám zdražel benzín o 10 halierov. A stretávali sme sa, rozprávali, bavili sme sa osobne spolu oveľa viac ako dnes. Teraz zisťujem, podľa reakcií niektorých pisateľov že každý druhý bol vrcholne nespokojný zo socializmom, dokonca bol disident, napr. chodil poza školu na truc lebo ho učili bludy, natrel komunistovi učiteľovi kľučku s krémom na topánky a pod., bol šikanovaný lebo nenosil prezuvky /musel byť bosý/. Možno i svojrázni výtvarníci z Košíc budú disidenti ako český prezident Havel a po voľbách a príchode opozície k moci budú z nich poslanci, štátny tajomníci na ministerstve školstva alebo kultúry. Zásluhy sa spočítajú. Svoju frustráciu zo súčasného neúspechu, alebo závisť z úspechu iných prejavujú na internete samozrejme anonymne. Niekto sa tu často sťažoval, že jeho rodine zobrali polia, statok a ako mohli byť už bohatí keby bol zostal stav ako pred socializmom. No nič im nezobrali, ba starých rodičov a rodičov ušetrili driny, dali im dôchodky za prácu na družstvách, ich deti mohli študovať a nie robotovať na poliach, veď také obdobie zrovnoprávnenia dediny z mestom /nielen čo sa týka vzdelanosti ale aj budovania dedín, kultúrnych domov, škôlok, obchodov/ už asi nebude nikdy. A koľko chudobných dedinských deti dostalo príležitosť a po vyštudovaní sa dostali i na vysoké miesta v spoločnosti. Veľa takých poznám čo nemali rodičov komunistov a predsa boli úspešní. I keď i také veci sa stávali, že niekto sa dostal do škôl a na lepšie miesto nie za odbornosť ale po známosti. Záležalo hodne na morálke ľudí. Tá morálka oproti minulosti teraz dostáva poriadne na frak. Verím, že sa včas spamätáme a začneme sa všetci,od seba poľudšťovať.
Moji rodičia mali hektár a 20 árov pôdy. Do družstva prihlášku podpísal otec, podľa zvykového práva, hoci pôdu vlastnila mama. Už vtedy bolo v prihláške uvedené, že pôdu odovzdávajú na základe združenia sa do družstva .Družstvo bola povinné evidovať členov družstva i majetok, ktorý do družstva vložili. V začiatkoch družstevníctva pri rozdeľovaní podielov sa na množstva majetku daného do užívania družstvu zohľadňovalo. Všetci tí, ktorí do družstva vstúpili vlastnili tú pôdu i naďalej, pretože ju i dedili a ani si to neuvedomovali. Po prevrate pôdu majú naspäť a nechávajú ju ležať ladom, nemá na nej kto robiť. V obci po založení družstva nejaké polia ponechali na záhumienky, takže tam mohol kto chcel v malom hospodáriť. Zo začiatku mamina aj vzdychala za pôdou, ale keď začali lepšie v družstve hospodáriť, uspokojila sa. Za prácu dostali zaplatené a ešte niekedy aj podiely boli vyplácane. Ešte v počiatkoch družstevníctva som aj ja ako 10 ročná chodila obracať a hrabať družstevné seno s maminou. Roboty boli rozpísané po číslach domu, a tak , keď sme prišli na radu celá rodina o 4 hodine ráno sme vstávali a chodili vykydať hnoj ,vyviezť ho, opatriť a podojiť spoločné kravy . Mali sme síce pracovné háby a šatky na hlavách ale aj rýdzu sedliacku vôňu. Potom sme šli takí „voňaví“ aj do školy, mama do práce, nakoľko sprchy s teplou vodou neboli a prezlečenie sa , umytie rúk, krku, tváre nestačilo na inú vôňu. A to všetko preto, aby v obchodoch bolo mlieko, maslo a iné mliečne výrobky. Tatino bol už vtedy invalidný dôchodca, pretože bol nemocný na pľúca.
I tak moja maminka bolo najšťastnejšia až vtedy, keď ju zobrali do strojárskej fabriky za robotníčku. Mala som vtedy 11 rokov. Mamina pracovala ochotne i na tri smeny, do práce chodila na bicykli ,domov chodila“ voňavá“ od oleja, lebo pracovala v konečnej kontrole ložísk. Pracovala v tej fabrike 22 rokov, odtiaľ šla na dôchodok. A i keď už bola na dôchodku na to obdobie s radosťou spomínala. Možno aj preto, že sa oslobodila od tej driny na poliach, dožila sa 95 rokov.
Za socializmu štát budoval fabriky v každom väčšom meste, aby podporil zamestnanosť a zvýšil tak životnú úroveň obyvateľstva. Teraz pomáha štát inou formou, teda robí na čo má, dotáciami firmám, budovaním technologických parkov, pretože zisky na výstavbu fabrík nemá, odchádzajú do zahraničia a do súkromných rúk, a majitelia ziskov nemajú záujem o prosperitu Slovákov. Štát je zlý vlastník, opakovali ste po pravicovej vláde, radšej to sprivatizujme my, ako by sa to malo dostať do právomoci vtedajšej opozície. A teraz, keď nie je na školstvo, na zdravotníctvo, na šport, na cesty, vlastne skoro na nič na vine je vláda a samozrejme tá terajšia. Veľmi dúfam, že sa nájdu prostriedky a terajšia vláda i budúca pre tých najmenej zdatných a dlhodobo nezamestnaných, zriadi podniky na komunálne a sociálne služby. Hlavne tie sociálne, pretože sa blížim k veku keď ich budem potrebovať.
Bibina