bibina

Naša minulosť a minulosť našich predkov je veľmi dôležitá i pre nás a našu budúcnosť. Nebráňme sa tomu, aby sme ju spoznali.
Niekedy na minulých blogoch som s písaním o osude mojej maminky skončila ako moja stará mama, s mesačnou dcérkou a so svojim bratom odchádzali z dediny, kde sa moja mama narodila, do rodiska svojej mamy. Ten sa mal stáť jej domovom až do maminho sobáša. Keď prišiel starej mamy brat s rebrinákom pre obe, sťahoval zároveň i jej hnuteľný majetok. Vtedy začal boj novopečeného gazdu o každý hrnček, košík, lyžičku, náradie. Už som písala, že otec starej mamy bol veľmi zručný, vedel sa vo svete obracať a brat jej zakaždým do dedinky priviezol to o čo si zažiadala, hlavne náradie, ktoré jej ušetrilo prácu. Takže okrem poskladanej postele, veľkej drevenej truhly plnej šiat, ľanového i jemnejšieho posteľného oblečenia, uterákov, obrusov, bral ujec i starej mamine riady, košíky, stolček pod kravku, hrotky na dojenie, česáky na vlnu, na ľan na konope, na pranie náradie a iné, ktoré za 9 rokov sestre z domu priviezol. Novopečený gazda odvozu náradia i kravičky bránil a odchádzala mu i jedna pracovná sila, okrem neho zostali na gazdovstve jeho žena dve dospievajúce dievčatá a nebohého gazdu druhá manželka. Gazdovu manželku s dcérami podchvíľou tiež z domu vyháňal, pretože dom patril dedičom po prvej manželke gazdu a po smrti gazdu mu zavadzali. A aj o kravke chcel on rozhodovať ktorú jej pridelí. Neviem či si stará mama zobrala kravku, ktorú ako veno priniesla, tá mohla mať tak 10 rokov, alebo jej dcéru, to už neviem. Nakoniec sa starej mamy a jej veci zastala i jeho žena, švagrina starej mamy i druhá žena zosnulého gazdu a tiež i susedia, ktorí pomery poznali, pretože toho času drevené domčeky boli učupené jeden vedľa druhého a dedinčania všetko o všetkých vedeli. Mladý gazda bol zúrivý, piskľavým hlasom s krikom obchádzal voz, pretože niektoré veci, ktoré používali a patrili starej mame na gazdovstve boli užitočne a gazda ich bude musieť zhotoviť alebo prikúpiť, a hotových peňazí bol nedostatok. Starej mamy brat sa s jej švagrom veľmi zle rozišiel.
Celé sťahovanie sledovala celá dedina, ktorá v tom čase mala asi 21 domov a asi 200 obyvateľov/ v niektorých domoch bývali i tri rodiny/ a aj budúci manžel staršej z dospievajúcich dcér gazdu. Takže tam bolo kriku ako na trhu. Keď už bol voz naložený hnuteľným majetkom, pomohli do voza na hŕbu slamy chorej maminej mame kmotra a krstná birmovná mama, vložili jej do náručia dieťa, prikryli ich perinou a s priviazanou kravkou za rebrinákom pohli sa z dediny. Časť rodiny i niektorí susedia s plačom voz vyprevadili konča dediny a voz sa pomaly pohol domov. Pomalé napredovanie na ceste bolo najmä z toho dôvodu, že roľníci mali starosť o svoje zvieratá väčšiu ako o seba. S kravkou za vozom a s plne naloženým rebrinákom mali problém i koníky. Pod chvíľu museli stáť, aby si kravka oddýchla, napásla sa, napila sa, tak isto i koníky. Neskôr bolo treba znova zastaviť, lebo ju bolo treba podojiť a nakŕmiť s mliečkom sestru i seba. Stará mama zasa trocha seba ako vládala tak obriadila a hlavne dieťatko nakŕmila, vymenila plienky zo starých obliečok a brat ich vypral na rieke , na voze sa potom trepotali. Najhorší pre kone z vozom i pre kravku bol strmý kopec k rodnej dedine, to museli koníky i kravka odpočívať viac krát. Keď prišli do dediny už bola tma. Starý otec, ujcova žena i tetička netrpezlivo každú chvíľu vybiehali na cestu, vyčkávali ich. Doma bolo zakúrené vo veľkej stavanej peci, navarené už len aby prišli.
To bolo v októbri a moja stará mala zomrela vo februári, mala len 25 rokov. A moja malá maminka 5 mesiacov. Áno, bola obojstranná sirota, hoci s láskou tetičky a dobrotou a starostlivosťou ujčinky si nežila tak zle. Tieto dve osôbky mala maminka najradšej na svete, kým sme neprišli na svet mi, môj brat a ja. Svoj domov a ujca často navštevovala a zakaždým či už z dobrými alebo horšími správami bežala, za nimi, neskôr i s nami deťmi. Môj otec keď sa v nedeľu chystala za nimi s hnevom často hovoril, nechceš sa k ním náhodou presťahovať. Mama volávala na návštevu aj jeho, občas i šiel, ale potrebovala sa často rozprávať s rodinou práve bez neho. Pritom cesta k rodine nebola jednoduchá. Ešte šťastie, že jej môj tatino kúpil bicykel a naučil ju bicyklovať sa. Keď šla sama, tak asi 13 kilometrov do najbližšej dediny na bicykli, potom hore kopcom ho peši tlačila ďalšie 2 kilometre. Ale všetka námaha sa stratila, keď bola pri svojich. Neskôr z jedným alebo druhým dieťatkom v šatke na prsiach šla pešo do mestečka, odtiaľ vlakom, kde ľudí čakal autobus, ktorý zároveň bral i ľudí z kostolíka z dediny pod kopcom. To už mama považovala za niečo úžasné. Tak isto sa vracala i poobede späť. A zasa bola na chvíľu šťastná.
Či bolo po starej mame konané dedičské konanie neviem, žiaden doklad sa nenašiel. Ale faktom zostáva, že mamin ujo sa stal jej oficiálnym úradným poručníkom. A ako poručník v jej mene uzatvoril v dedinke, kde sa mama narodila ústnu dohodu o prenájme lánu gazdovi z dediny. Ujec hovoril o láne, ktorý mal viac ako hektár, pravidelne každý rok sa tam zastavil a vyberal árendu. Vždy mame i svojim deťom kúpil nejaké dobroty napríklad, cukríky, žemle, rožky, to bola pre deti dobrota, lebo na dedine sa jedol iba doma pečený chlebík. Mame a svojej dcére a neskôr i ďalším deťom kupoval látky na šatočky, ktoré potom tetinka s ujčinou v zime šili. Čiže úplne zadarmo moju mamičku nechoval, aj to sám priznal. Do školy nastúpili obe sesterničky spolu, boli pekne vyčačkané ako dvojičky. Tetinka sa postarala aby mali pekné šaty, mama mojej mamy mala plnú truhlu pekných šiat, ktoré jej tetinka prešívala, starý otec sa postaral, aby mali vnučky topánky, školskú platenú brašnu a veci do nej. Ako spomínala tetinka, moja mama sa učila lepšie ako jej sesternička, i písmo mala krajšie. Sesternička bola taká milá pekná koketka, každý ju mal rád a i veľa jej bolo odpúšťané. Vydávala sa veľmi mladá, mala iba sedemnásť rokov. Za života však mojej mame veľmi pomohla. A bola taká milá, vľúdna, usmievavá celý život i vtedy, keď sme ju s maminkou po operácií hrubého čreva navštívili a vtedy sa videli naposledy. Jej sesternica zomrela o 4 roky skôr ako mama. Mamina všetky ujcové deti považovala za svojich súrodencov a tak sa k sebe i správali.
V roku 1926 zomrela ujcovej manželke sestra a tak do rodiny pribudla ďalšia chovankyňa, šesťročná dievčinka. Táto tam bola len rok, pretože rodina jej otca pre jej majetok, ktoré dievčina po otcovi a neskôr po mame zdedila a zobrala si ju k sebe. Tým zároveň skončila i školská dochádzka pre ňu. Občas sme s maminou, keď sme šli z kostola navštívili túto neter ujčiny u nej doma v mestečku, za to že sa v dospelosti zriekla majetku otcovi príbuzní ju vyplatili, niečo si našetrila a kúpila si malý domček s dvoma miestnosťami, šopkou, malou záhradkou. Hoci mamina nebola jej pokrvná rodina, cítila sa s ňou spriaznená, veď obe boli obojstranné siroty a vychovávané u príbuzných. Táto neter ujčiny bola v mladosti zamestnaná po majeroch a neskôr i ako robotníčka v potravinárskej výrobni v krajskom meste. Ale negramotnou zostala, nemala záujem učiť sa, aspoň, že sa za ten 1 rok naučila podpísať. Je toho veľmi veľa čo môžem ešte napísať. Zatiaľ iba toľko.
Bibina.