bibina

Už prichádza jeseň, tma prichádza každým dňom skoršie a ako čítam, nielen ja ale i iné osôbky s rovnakým súznením začínajú podliehať jesennej melanchólii. Je to prirodzené pre osoby s citlivou dušou, to je to čoho máme mi Slovania viac ako iné rasy a národy.
Budem pokračovať. Kravičku Ruženku sme predali keď som mala 9 rokov. Mamina bola chorá po pôrode dvojičiek, chlapcov, ktorí prišli na svet cisárskym rezom v 8 mesiaci tehotenstva a po 2 hodinách života zomreli. Neboli vtedy inkubátory a tak nádej na život deti takto narodené mali mizivú. Mamina im dala mená Štefan a Marián. Všetky deti, ktoré sa narodili živé a aspoň hodinu žili museli mať mená pre matriku. Možno ale otehotnela kvôli mne. Žene otcovho brata sa narodili dvojčatá chlapec a dievča a ja som bola do nich úplný blázon. Dvíhala som ich, vláčila som ich po dvore, kočíkovala som ich. Doma ma skoro nevideli a keď som prišla tak som žobronila, že prečo aj my nemáme malé dieťa, aby sme si adoptovali a také podobné reči. Že bude mať mamina dvojičky sa dozvedela neskoro, v siedmom mesiaci od babicule, ktorá budúce rodičky mala na starosti. A napriek tomu sa maminka nešetrila, veď kravka, deti, polia,o to všetko bolo potrebné sa postarať. Pracovala na poli i doma až prišiel predčasný pôrod. Tatino na bicykli šiel do mesta pre sanitku, bola v mestečku len jedná a aj tá bola niekde preč. A tak sa vrátil a šiel s mamou na vlakovú zástavku asi kilometer peši, potom šli do krajského mesta vlakom a nakoniec do nemocnice zase peši. Prišla totálne vyčerpaná a krvácala, ihneď šla pod nôž. A tak to skončilo, že ju zachránili ale deti už nie. Keď sa vrátila z nemocnice tatino rozhodol, že kravku musíme predať, najviac kvôli maminmu zdraviu a tiež i preto, že sme nestačili odovzdať kontingent, aký sme mali predpísaný ako samostatne hospodariaci roľníci. Nebolo odovzdané bravčové mäso.Takže za utržené peniaze sme nakúpili od gazdov, ktorí zabíjali prasiatko mäso a to sme odovzdali. I preto a aj, že robota na poli vyčerpávala mamu a aj jeho už vtedy invalidného dôchodcu, podpísal prihlášku do družstva. Čo podotýkam moji rodičia nikdy neľutovali. Ruženku sme predali do tretej dediny od nás, ale mamina ju sledovala, dosť dlho po predaji, známych sa vypytovala ako nový majiteľ s ňou zaobchádza, či ju náhodou nezapriaha do orby, nebije a podobne. Ruženka bola totiž dar od ujca. Ešte keď naši bývali po sobáši u otcových rodičov prišiel, viezol nejaké výrobky, košíky a podobné veci na trh do krajského mesta a za vozom mal priviazanú jalovičku. Mama myslela, že ju ide niekde predať. Až po občerstvení povedal.“ No Hanka moja priviedol som Ti jalovičku, namiesto kravky s ktorou si s mamou k nám prišla“. Mama sa rozplakala a ujec s ňou. Nečakajte, že sa bozkávali a objímali, ako je teraz ukazované vo všetkých filmoch. V dedinských rodinách sa láska na verejnosti nepreukazovala. Mama len chytila ujčekovi ruku, druhou ju priložila, dívala sa mu do oči a plakala. V takej situácií som ju pri ujčekovi videla viac krát i ja už ako dorastajúca dievčina, keď som si také konania hodne lásky všímala. Mama vyzvedala čo tetinka, ujčiná, Štefka, Margitka a tak ďalej o všetkých chcela vedieť. No ale svata si uchmatol môj starý otec a spolu s otcom ho ťahali do krčmy. Takto ujec mojich rodičov prekvapil i viac krát, jablká, hrušky i náradie, ktoré mama v reči spomenula, že by potrebovala jej doviezol. V prvý rok keď sme sa nasťahovali do nového domu, ktorý otec s pomocou murára a svojho otca postavil za 9 mesiacov a pred zimou už nemal čas nachystať drevo, tiež nám ujec drevo priviezol z vlastnej /jedná tretina hory patrila i mojej mame/ hory. Predtým ako naši dostavali dom, drevo na strechu doviezol na 3 krát tiež. Čo robil pre svoju dcéru jeho otec, to teraz ujec ako mamin tútor robil pre mamu. No samozrejme za stáleho pripomínania tetinky a ujčinej. Výchova a vzor rodičov robia to, čím sa stávame i my.

Počas maminho pobytu v nemocnici, keď sme ju boli pozrieť, na spiatočnej ceste sme sa zastavili s otcom v meste, pochodiť po obchodoch. Potreboval kúpiť klince a nejaké náradie. A tam som môjho tatina uprosila, aby mi kúpil nohavice. V obchode som si ich vyskúšala padli mi ako uliate. Toľko som žobronila až mi ich kúpil. Toto by mi mamina nikdy nebola kúpila, dievčatá museli predsa nosiť šaty. A tak som bola prvá dievčina v dedine, ktorá mala ozajstné štófove béžové nohavice. Mali sme síce tepláky dole s gumičkou, ktoré sme nosili do školy na telesnú výchovu, poplátané potom na behanie po vonku, ale nohavice nosili iba niektoré dievčatá v meste. Hneď prvý týždeň, mama bola ešte v nemocnici som sa samozrejme neprezliekla a šla som za deťmi na záhrady, kde sme sa v tom čase radi zdržiavali, sa ukázať. Keď som prekračovala prvý plôtik z ostnatým drôtom, roztrhla som si na ňom nohavice. Urevaná ako pôjdem domov, čo poviem otcovi, veď sme mali výslovný rozkaz ihneď zo školy sa prezliecť, som sa zakrádala pomedzi ploty, tak aby ma ani stará mama a ani stryna nevideli. Keď má videla takú urevanú tetka, ktorá bola taká ďalšia naša rodina, zobrala ma k sebe a nohavice mi zaštopkala. Lenže hodvábne nite vtedy neboli a štopkanicu bolo vidieť. S ňou stratili moje nohavice punc výnimočnosti a ja s nimi tiež. Mamina, keď prišla z nemocnice a tú spúšť na nohaviciach videla sa s otcom vyvadila, pretože nohavice boli drahé, že je na mňa príliš mäkkí a že nesmie dať na moje prosebné reči ani očičká a podobne reči. Čo som ja považovala za vyznamenanie, pretože otec nám deťom lásku nijako neprejavoval. Štopkanicu z nohavíc odstránila a dala inú jemnejšiu, ale hoci si veľmi dala záležať, pyšná som už nebola.

Sú to len také čriepky z môjho detstva, ale moja milovaná rodina je na každom z nich. Je to niečo, čo sa nedá kúpiť, buďto tú milujúcu a milovanú rodinu máte alebo nie.
Bibina