Neviem ako Vám, ale mne sa občas stáva , že keď niečo vyhodím za mesiac prípadne i skôr tú vec nutne potrebujem. Tak sa stalo že som do kovového šrotu vyhodila kastról s hrubým dnom, ktorý mi slúžil na kuracom dvorčeku ako napájadlo pre sliepky. A teraz ho nutne potrebujem.
Kurací dvorček sme zlikvidovali v júli, 2 roky po smrti mojej mamy, potom, čo posledné dve staré sliepky synovec spolu s mojou dcérou nachystali do balíčkov a do mrazničky na kuracie polievky. Boli to posledné mamine sliepky, ktoré som chovala len kvôli nej. Maminka vždy chovala sliepky. Akonáhle začala niektorá sliepka kvokať, zohnala v dedine oplodnené vajíčka a podsadila ju. Vyliahnuté kuriatka doslova vypiplávala , syn aj vnuk staval ohrádky po dvore, keď bolo slnko tienila, keď bola zima mala pod schodmi miestnosť kde ich zohrievala silnou žiarovkou. Niekedy pred 8 rokmi bola na návšteve u nás známa a tá medzi rečou spomenula aj to ako jej maminke syn, ktorý s ňou býval, zlikvidoval sliepky a oná potom do pol roka zomrela. Stratila poslednú svoju povinnosť a cítila sa už v synovej domácnosti úplne zbytočná, nepotrebná. A tak, aj keď sliepky boli pre mňa trochu záťaž, kupovala som každé 3 roky mladé nosnice a mávali sme tak 5 až 6 sliepok. Bolo treba okolo nich chodiť, nakoľko boli v ohrade, kde nebolo trávy a nudili sa. Občas im bolo treba i trávu hodiť. Ideálne by bolo bývalo, keby sliepky mohli po celej záhrade chodiť a napásť sa. To však moje dve Dory, jazvečíky v žiadnom prípade nedovolili. A tak moja mama potrebovala pre spokojný život sliepky a môj muž zasa psíkov. Mal ich veľmi rád, boli to jeho psíci. Keď bol na záhrade, vždy sa okolo neho motali, posedávali a zbožne na neho hľadeli. Ohrada bola úplne na konci záhrady z jednej strany prilepená na drevenú šopu na náradie a z troch strán bolo pletivo. Pri šope bol kurín, prekrytý dlhšou strechou, aby sa mali sliepky kde ukryť pred slnkom. Kvôli dobiedzaniu psíkov sme zvnútra pletiva dali ešte rákosové pletivo, toto ale keď sa sliepky nudili, od zeme, až kde dočiahli likvidovali. A upchali sme všetky diery pod plotom. Aj tak, jeden rok som k trom starým sliepkam prikúpila 3 nové také odrastenejšie kurčatá. Dory boli podozrievavé, niečo nové prišlo do ich teritória, neustále okolo dvorčeka krúžili. Druhý alebo tretí deň pršalo, sliepky sme pustili, dali im zrno a viac sa o nich nestarali. Starali sa však o nich Dory, mladšia sa k novým „votrelcom“ nejako dostala, asi preto, že staré sliepky tie nové sliepočky po dvorčeku naháňali a tie zas škriekali. Urobila tam rázny poriadok, či skôr katastrofu. Všetky i mlade i staré zahrdusila. Posledná, ktorá ešte ako tak žila musela dostať od môjho muža ránu z milosti. A tak som znova kúpila 5 sliepok. Moja maminka pre sliepky krájala na drobno zvyšný chlieb, sušila ho, varila šupy zo zemiakov, odkladala zlievky z jedál a každý deň im chystala taký mišung. Podrobenú repu, cviklu, žihľavu a z kalerábov, karfiolov, zelerov odkrojky na drobno pokrájané, zmiešala spolu s chlebíkom, šrotom pre nosnice a poliala pomyjami. Vznikla taká melasa, ktorú sme sliepkam raz denne k zbožiu dávali. Táto povinnosť o a ešte aj to, že sme spolu varili, riady umývali, spolu stolovali dávalo maminke dôvod ešte si požiť. Celé leto sme spolu chystali žihľavu na zimu, túto som už nezbierala po priekopách ja, ale taký už trochu starší bez rodiny chlapec, ktorý bol za 2 eurá schopný aj dva krát denne nosiť žihľavu. Až som musela naňho nakričať, že nebudeme kvôli tomu aby mal eurá na pálenku celé dni stáť na dvore, triediť žihľavu a krájať ju. Na krájanie sme mali ručnú mašinku. Žihľavu sme sušili a suchú skladovali v papierových vreciach na povale, kde bolo sucho. A náš dodavateľ žihľavy dostal od nás občas uvarené vajíčka s chlebom alebo rožkom okrem peňažnej odmeny. Ako vidíte chovať sliepky v malom je ťažká veda. A tiež je to spojené s rizikami. Dáte zrna viac príde kŕdeľ vrabcov, sýkoriek a sliepky sú zase hladné. Dáte melasy viac nahrnú sa vám k dvorčeku potkany z celého okolia a sliepky sú zase hladné. Sliepky zásadne chodia do kurína až keď zapadne slnko, keď som to neodhadla, musela som prísť zatvoriť sliepky i druhý i tretí krát. Takže áno, boli mi na príťaž, nemilovala som ich, ale musela som sa o nich starať. Och ale som odbočila. Tak ten kastról potrebujem na očistenie zabudnutých a nájdených nástrojov na záhrade, v sude, v rybníku. Uložím ich tam, zalejem použitým olejom a neskôr nástroje vyčistím. Neviem ako Vaši chlapi, ale môj synovec má takú vlastnosť odložiť si nástroje , ktoré používa na mieste kde ukončil robotu. Ja keď odíde domov pochodím po záhrade, nástroje ak vidím poupratujem. To je však len maličkosť oproti tomu koľko osohu mi urobí. Ale nie vždy všetko vidím. Tak ako napríklad pílku, ktorú môj synovec minulý rok po strihaní hrušky nechal zavesenú na hruške. Až v jesení, keď lístie opadalo, pílka sa objavila. Tak isto na konár hrušky položil kliešte, keď opravoval bránu. Po mesiaci mi i na tieto kliešte skočili oči. Včera, keď sme s neterou pokosili trávu, pohrabali lístie, objavila som moje žlté nožnice pri rybníku, neter zase sekáčik na mäso tiež pri rybníku. Opravoval po Dorkách rozbitý okraj rybníka. A minulé leto keď čistil synovec rybník vytiahol z neho zhrdzavenú mačetu, ktorou môj muž vysekával väčšiu burinu pri plotoch za drevom. Tá spolu s dvoma väčšími klincami bola v rybníku asi 2 roky. Samozrejme všetky nástroje sú zhrdzavené. A to ešte sa mi synovec priznal, že mu spadla mala lyžička pri umývaní šálky po káve do suda pod odkvapom. Mimochodom ten sud, keď som ho pred dvoma rokmi vylievala a zazimovala, obsahoval aj fľašku vodky obviazanú špagátom. Moji chlapi, nakoľko šoférovali a vozili ľudí po pohrebe mojej maminy, mali predĺžený kar na verande a vodku dali chladiť. Asi ju nedobre ukotvili a tak tam zostala.
Takže kastról už je dávno v zberných surovinách, alebo v nejakom aute jazdí po cestách a ja musím použiť náhradný variant. Možno si drvivá väčšina povie, čo tu rozumuje, nech to zhrdzavené haraburdie dá do zberu a kúpi si nové. Zvýši tým i HDP štátu. Ale ja si ešte stále vážim veci. Veď koľko námahy človekom bolo vydané na ich výrobu, distribúciu, predaj. Aký variant si vyberiem, zatiaľ neviem.
Bibina
Jedine čo zostáva a pretrváva, sú spomienky. ...
bol ...
aj moja mama chovala sliepky az do konca, smiali ...
Super blog +++++++++++++ Ďakujem:-)))))) ...
Celá debata | RSS tejto debaty