bibina

Niekedy v mesiaci máj mi volala priateľka a bývala kolegyňa z práce , že 20.mája je vystúpenie pri príležitosti osláv 60 výročia trvania súboru. Že má ako bývalú členku na vystúpenie pozýva. Na vystúpenie som sa tešila, no pre problémy zo zubami som naň nakoniec nešla. Spomenula som si na začiatky môjho „ spievania“ najprv v zbore v ktorom účinkovali väčšinou učiteľky ale v menšej miere i ženy iných profesií. Po odchode nášho prvého dirigenta učiteľa Čuntalu na dôchodok však zbor strácal členky a zostalo nás asi 12, čo na zbor bolo málo a tak pod vedením ďalších dirigentov sme sa postupne dostali až k spievaniu ľudových piesni a začleneniu sa do tanečného súboru Jedľovina. Ja som prestala s nimi spievať, keď mi manžela zrazilo auto niekedy pred 25 rokmi. I tak má občas lanária aby som sa pridala k ním do skupiny, že im chýba prvý hlas, najmä priateľka. Hoci rada spievam, v poslednom čase len v kostole, na aktívne spievanie sa necítim. Rozhodla som sa však ich navštíviť na jednej z pravidelných skúšok. Prišla som však na skúšku v nevhodnú dobu, skúška sa nekonala, nakoľko mojej priateľke tak celkom nečakané zomrel manžel. Deň predtým ho pochovávali. Hoci v našom veku už všetci so smrťou viac menej počítame, ak niekto z nás dlhodobo neleží, každú smrť voláme nečakanou. Je to preto, lebo nevieme kedy smrť príde a možno aj preto sa jej až tak nebojíme a príznaky často bagatelizujeme. Dnes som u nej bola , aby som jej vyjadrila sústrasť a trocha sa s ňou porozprávala.
Erika nebola len moja kolegyňa, najprv dlhé roky robila spolu s mojim mužom na investičnom oddelení v ZVL a neskôr prešla do výrobného družstva, na mzdové oddelenie, kde som bola i ja zamestnaná. Bol to druhý najväčší podnik v meste, ktorý vznikol v roku 1953 a keď bol na vrchole v osemdesiatych, deväťdesiatich rokoch mal spolu so závodmi Stará Bystrica, Nová Bystrica a Rudinská okolo 700 zamestnancov. V činnosti mal výrobu obuvi, zváračskú činnosť /kovovýroba/, čalúnnictvo, brašnárstvo, výrobu opaskov, opravovňu obuvi, maloobchodnú činnosť. Priamo v mestečku sa zo starých, po dvoroch uprostred mesta ukrytých obuvníckych dielničiek a skladov zo šesťdesiatych rokov minulého storočia postupne presťahovali do dvoch dvojposchodových budov v meste, ktoré si sami postavili / bez eurofondov, bez dotácií, len zo zisku po zdanení/, odkúpili ďalší dom v susedstve, kde bola opravovňa obuvi, na poschodí čalúnicka dielňa a vývojárska kancelária a dielnička. V Starej Bystrici nad hasičskou stanicou prenajali a zriadili zvrškársku dielňu. Kúpili starú bývalú krčmu a prerobili ju na dielne a ďalšiu poschodovú budovu s dielňami, skladmi a kanceláriou postavili na Novej Bystrici, ďalšiu prevádzku zriadili i v Rudinskej kde bola kovovýroba, mali svoje 4, neskôr len 2 predajne a opravovňu obuvi. Som smutná, že ani na internete sa o tomto výrobnom družstve podrobnejšie nič nepíše. Ako by prechodom na kapitalizmus všetko dobré čo bolo pred tým, prestalo nielen fyzicky ale i v pamäti existovať. V mestečku som si hľadala prácu, keď moje deti mali 5 a 7 rokov. Moja predchádzajúca práca bola náročná nielen na dochádzanie do zamestnania ale aj na cestovanie po republike. Robila som v OTEXE na obchodnom úseku ako tovaroznalkyňa a s mojou vedúcou tovaroznalkyňou sme mali na starosti nákup textilnej galantérie pre stredoslovenský kraj, pre jeho dva veľkosklady. Takže cestovali sme 2 x do roka na týždeň na kontrakty firiem ktoré vyrábali textilnú galantériu, okrem toho pri skoro sústavnom nedostatku niektorých druhov sa robili priamo do fabrík i osobné návštevy. Pri ročných inventúrach sme sa všetci úradníci z podnikového riaditeľtva rozliezli do predajní po celom stredoslovenskom kraji. Občas sme kontrolovali stavy zásob i kvalitu na veľkoskladoch V Liptovskom Hrádku a Rimavskej Sobote. A to pri dvoch deťoch bolo veľmi náročné. Myslela som, že mi môj manžel nájde prácu v ZVL, ale nemal sa k tomu. A tak som si prácu našla sama. Na obchodnom úseku družstva ako zásobovačka, cenová referentka, neskôr mi pribudlo i zásobovanie predajní a odbyt brašnárskych výrobkov. Na obchodnom úseku, som pracovala so zaujímavým človekom, ktorý bol väznený v Sovietskom zväze za to, že ako študent vo Viedni čítal správy po slovensky v Slobodnej Európe. Nedoštudoval, v roku 1945 ho zobrali a asi sedem rokov bol na Sibíri. Bol to človek, ktorý mal charizmu, bol múdry, inteligentný, hral v ZK v rôznych divadelných hrách a bohužiaľ politicky šrám, ktorý mal, ho do žiadnej vyššej funkcie nepustil. Napriek všetkému sa z toho „nezbláznil“ a žil normálnym životom ďalej. Hoci mal o 26 rokov viac ako ja rozumeli sme si a boli sme kamaráti. S mojim príchodom sa predtým chaotická práca /na zásobovaní pracovali dvaja muži/ trochu dala do normálu, lebo v OTEXE sme všetko objednávali dopredu, mali sme ročné zmluvy s dodavateľmi a potom spresnené švtrť ročné špecifikácie podľa kontraktov. Všetko písomne, navzájom potvrdené. Toto som zaviedla i v novom zamestnaní. Ubudlo nám naháňanie materiálu na poslednú chvíľu, hoci aj to sa niekedy stávalo, lebo v socializme bol nedostatok niektorých prvotných surovín. V družstve som pracovala 20 rokov. Jeden čas som bola navrhnutá na funkciu vedúcej obchodného úseku, nadriadený orgán mi odsúhlasil výnimku zo vzdelania, /mala som len strednú školu/, len stranícka bunka moje menovanie neschválila, lebo sa jeden z jej členov prihlásil, že on má vzdelanie a tú prácu chce. Bol to pracovník technického úseku, robil u nás vtedy 3 roky, bol inžinier a komunista. Ale zrejme bola väčšina za jeho návrh. Ja som sa dala preložiť na ekonomický úsek, aby som mu nezavadzala v riadení obchodného úseku, tam som robila plánovačku, cenotvorbu a obchody. A „nezbláznila“ som sa z toho. Ako pikošku Vám poviem ako skončila komunistická bunka v roku 1990, bolo ich asi jedenásť a všetci okrem predsedu družstva, ktorý práve končil volebné obdobie tú stranícku knižku odovzdali a zo strany vystúpili. A vtedy som povedala na verejnej schôdzi , jediný človek ktorého si z Vás vážim je predseda, ostatní ste len obyčajní prevracači kabátov. A čo som sa dopočula, bývalý náš predseda družstva bol dlhodobo predsedom komunistickej strany vo svojej obci. Teraz neviem už dlho som o ňom nepočula. Pri predposledných voľbách za predsedu družstva som bola jedným z troch kandidátov/ dnes by nás možno bola aj desať, ako aj na VÚC, takí sme ambiciózni/. Niežeby som si tak verila, ale viacerí má k tomu ponúkali. Neuspela som. Možno aj preto, že som chcela časť ľudí prepustiť už vtedy, kvôli záchrane väčšiny. Predsedom sa stal človek typu nášho prezidenta cheche, chichi, úsmev od ucha k uchu, úlisný človek, kade chodil každému sa líškal, najmä ženám, chválil sa aké má priateľstva, styky medzi odberateľmi. Pod jeho vedením družstvo už išlo pomaly dolu vodou. Musím objektívne priznať , že mu k tomu napomohli aj vonkajšie vplyvy. Najmä my ako štát sme zradili ZSSR a on na oplátku zradil nás, prestal kupovať naše výrobky, pretože sa mu s výrobkami vnútili naši terajší priatelia. Ešte pred voľbami som navrhovala aby sa závody, delimitáciou schválenou valným zhromaždením družstva osamostatnili, rozdelili si aktíva i pasíva, založili si nové družstva s novým vedením a možno by sa bolo niektoré z nich i zachránilo. Zbytok úradníkov by bolo treba prepustiť. Pretože aj u nás bola administratíva nadmerná, bola úmerná dobe rozvoja a nie úpadku. Technický úsek, ktorý mal na starosti investície, vývojové oddelenie a i plánovanie a ďalšie činnosti neboli v tom čase k ničomu. Hotové výrobky sa nám hromadili na skladoch a financie chýbali. Namiesto toho vybavovali sa pôžičky, nakoľko kontokorent nebol splatený, banka si každý príjem ponechávala, žiadny ďalší úver od bánk nedostali. Dostali však úver od nadriadeného orgánu od SZVD s tým, že založili nehnuteľný majetok , budovy a pozemky pod nimi na Novej Bystrici. Aj po voľbách som sa snažila pomôcť s odbytom aj keď už to nebola moja pracovná náplň. Jeden závod vyrábal pracovnú obuv tú som si dala naložiť do nákladného auta a po fabrikách a podnikoch som túto predávala. V tom čase mali skoro všetky fabriky a podniky už problém s financiami, míňali ich najmä na mzdy, bezpečnosť pri práci bola na vedľajšej koľaji a moja snaha priniesla menší osoh ako som čakala. Po každom predstavenstve družstva mi bolo povedané priateľmi „ predseda zasa hovoril že poletíte“ teda ja aj ďalší bývalý kandidát na predsedu. Tak som sa za ním vybrala a dojednala som si výpoveď s odstupným pre nepotrebnosť. Mohla som si ešte pýtať i podiel na majetku družstva v mojom prípade v tom čase to bolo 35 000 Kčs, bola taká možnosť v stanovách družstva uvedená, ale len v prípade, že podiel bude použitý na podnikanie v odbore. Nemala som však svedomie, keď som videla ten marazmus do ktorého sme sa hrnuli podiel pýtať. Využil to predchádzajúci vedúci výroby a aj ho dostal . A znovu som sa “nezbláznila“. Vybavila som si živnosť a začala som podnikať, nie v odbore, to až neskôr, v ekonomickom poradenstve, spracovanie účtovníctva. Na živnostenskom úrade mi navrhovali, všetci, ktorý idú do podnikania si dávajú do živnosti i nákup a predaj tovaru a kopu iných činnosti. Nepotrebovala som to. Ešte ten živnostenský list mám živý, pracujem s ním externe ako účtovníčka ale už len v dvoch firmách. Do odboru som sa vrátila po ďalších voľbách v družstve ale to by bolo na dlhé písanie a tak zatiaľ len toľko. Možno na budúce.
Bibina