bibina

Zimná idylka. Bola nedeľa popoludní, pekný slnečný deň a moje dve Dorky na dvore neustále štekali. Pozriem z okna a vidím, za cestou na svahu sa sánkujú deti, veselo sa pritom hlasito zabávajú. No nedalo mi spomenúť si, že na tom istom mieste sme sa sánkovali i my s bratom, moje i bratové deti a i deti ďalších našich susedov. Takže tam bývalo vždy veľmi rušno. No rozdiely boli v sánkach, mali sme malé kovové , dosky boli len na sedátku, poniektorí sme sa sánkovali na starých plechových lavóroch, alebo na vreci naplnenom slamou, bratranec mal i lyže ale v tej skrumáži deti sa mu lyžovať nedarilo a tak niekedy stáli zapichnute v snehu. No len dovtedy, kým sa k ním niektoré dieťa nepriblížilo. To bol schopný za svoj drahocenný majetok sa aj pobiť.

Vonku sme chodili v oblečení väčšinou v pančuchových nohaviciach a poplátaných teplákoch, v svetroch alebo kabátikoch, rukavice ak boli tak len palčiaky. Obuv bola len ľahká, topánky s hrubšími ponožkami /my sme mali aspoň dvoje na sebe/,alebo mamine filcové papuče, na hlave dievčatá šatky a chlapci čiapky ušianky. Nakoľko sa sánkovalo naproti nášmu domu, každú chvíľu sme s červenými lícami, nosmi, prípadne s červenými rukami dobehli domov do tepla a potom znova medzi deti na sneh. Mokré veci sa vyzliekli, prehodili na špagáty nad transportom a hajde znova na sneh. Vďaka nášmu chatrnejšiemu oblečeniu to bola trocha krutá zábava, ale sme si ju nikdy, pokiaľ napadlo čo i len 10 cm snehu nenechali ujsť. Tak isto i ľad na rieke, býval v niektorých rokoch dva, tri týždne, niektoré roky i mesiac, najmä tam kde rieka tiekla pomaly kde mala široké koryto. I na rieke boli v čase tvorenia sa súvislej vrstvy ľadu návaly korčuľujúcich sa. Na rieku chodili deti i dospelí z našej dediny i z dediny za vodou a aj zo susednej dediny, kde rieku nemali len potok ktorý nezamŕzal. Chalani i dospeli mládenci a muži hrávali hokej a my dievčatá i menšie deti sme sa im plietli popod nohy. Hokejky spočiatku boli len samorastove, konáre okresané a obrúsené v kratšej časti, oblepené čiernou lepiacou páskou. Každý taký konár podobajúci sa na hokejku bol vzácny. Neskôr mali poniektorí i stolármi robené alebo kúpené v obchode .

Keď sme podrástli menší kopček nám už nestačil a tak sme chodili tam , kde sa sánkovali dospievajúce dievky i mládenci. Najväčší zážitok bola jazda na saniach na vozenie hnoja. Hoc nás inokedy väčší od seba odháňali, v tomto prípade našu prítomnosť zniesli. Pretože ťažké sane tlačiť do kopca bola riadna fuška a vtedy bolo treba viac rúk. Sánkovalo sa z kopca nad dedinou, kde sa stavali družstevné maštale dvoma smermi. Na saniach sa viezlo i 10-12 ľudí i deti naraz. Sane boli obsypané mládencami, dievkami i deťmi ako hrozno. Viezli sme sa buďto širšou ulicou od družstva do dediny /tam kde bola hustota domov najväčšia/ až ku kaplnke alebo druhým smerom pomedzi ploty, kde bol širší, kravičkami i ľuďmi vychodený kamenistý chodník a potom prudkou zákrutou až k humnám za domami Minichovcov a Štefanatných. Ak sa zákruta nevybrala, skončili sme v Chvastekovom humne, v lepšom prípade vyváľaní v snehu pred humnom, v tom čase ploty okolo domov nemali. No sánkovali sa aj mládenci Chvastekovi, ktorí prípadnú škodu, ak nejaká bola napríklad v zlomenej doske na humne opravili. Naše rozbité kolená, oškreté čelá alebo ruky ošetrovali zasa naši rodičia. Ale niekedy stačilo len slinou natrieť, alebo pofúkať, alebo pritlačiť na hrču nožík a zase bolo dobre.

Ani medzi Minichovým domom a domom Štefanátnych nikdy nebol plot, ani dvor nemali rozdelený. Žilo tam asi 21 ľudí , z toho 16 detí alebo už mládencov a dievok. V jednej rodine 10 a v druhej 6. A práve tam nás to deti najviac ťahalo. Pretože som nemala rovesníčky dievčatá, do triedy som chodila s Ľudom Minichom, priatelila som sa v detstve s o 2 roky mladšou jeho sestrou Ankou a keď som zostala bez priateľky asi keď som mala 19-20 rokov zasa s o tri roky staršou Evkou, ktorá bola vyučenou krajčírkou a šila i pre mňa šaty. Ako deti sme sa v lete i v zime hrávali u nich na dvore, v šopách, na humne za cestou, pamätám si ako vo veľkom paráku na dvore varievali pre dve svinky zemiaky. Na paráku sme si zohrievali v zime ruky a ich deti nám občas z kotla vybrali a ponúkli varený zemiačik. Napriek tomu, že bol určený pre prasatá ošúpaný zo šupky chutil výborne. Až nás deti tetka hnala od paráka, že svinky budú hladné.

Ale tiež pamätám ako mi mamina na Vianoce pod stromček kúpila mnou vyžobranú knihu rozprávok, ktorú som si rada nahlas i pred rodičmi čítavala a túto som Anke požičala. Nikdy sa mi nevrátila. Možno tá tu knihu ako svoju prepožičala ďalej, neviem posúdiť prečo mi ju napriek častým vymáhaním nevrátila. Tak isto ani zabudnutý sveter alebo šatku. Prišla som i o školské potreby, drevený peračník s plniacim perom, ktoré dobre písalo, s dobre zastrúhanými ceruzkami /strúhaval mi ich môj tatino / gumou i s krátkym dreveným pravítkom. V tomto prípade to bola moja vina, že som zo školy nešla najprv domov až potom sa hrať. A tašku nechala bez dozoru na ich verande.

Ale i napriek tomu má k nim tá skrumáž ľudí, deti rôzneho veku, ich súdržnosť, veselosť neustále priťahovala. Obe tie rodiny držali celé roky počas socializmu spolu. Vzťahy sa niekde porušili po roku 1989, kedy začal byť majetok a peniaze niečo viac ako rodinné a susedské vzťahy. Na dnešný deň tej nostalgie stačí. Zase až na budúce.
Bibina