bibina

50 rokov po dočasnej záchrane socializmu v Českej republike i na Slovensku v roku 1968. Nenásilná kontrarevolúcia, taký názov prischol konaniu niektorých špičiek komunistov, ktorí napáchli liberalizmom a kapitalizmom a pod heslom socializmus s ľudskou tvárou, demokratizmus a humanizmus socializmu, presadzovali zmenu, najmä s uvoľnením trhových možnosti, povolenie drobného podnikania a spochybňovaním vedúcej úlohy robotníckej triedy a aj komunistickej strany v spoločnosti. Týmto svojim konaním povolili prenikanie buržoáznej ideológie do našej republiky. Bola to určitá slabosť komunistických špičiek, snažiť sa vyhovieť všetkým, i inteligencií i keď všetkým sa vyhovieť nedá. Ich činnosťou bola zoslabená, vedúca úloha robotníckej triedy a komunistickej strany. Slabosť a nejednotnosť v jednaní a v konaní vedenia štátu vždy prináša vnútorný nepokoj medzi obyvateľstvom, v prvej polovine roka 1968 narastali protikomunistické a proti sovietske nálady v spoločnosti. Obrodný proces ktoré niektoré špičky sľubovali skôr oslaboval socializmus ako ho posilňoval.

21 augusta bol deň ako každý iný. Mamina mala rannú a už bola v práci. Ráno som sa pripravovala do práce, nakŕmila som svojho synka, obliekla som ho a vybrali sme sa na autobusovú zástavku čakať na autobus z Novej Bystrice do krajského mesta. Synka som denne nosila do podnikových jaslí Sloveny. Mal už rok a dva mesiace a bola som už tri mesiace tehotná s dcérkou. Na autobusovej zástavke stálo omnoho viac ľudí ako obvykle. Čakali na predchádzajúci autobus ,chvíľami dvíhali hlavy k oblohe, kde hučali prelietavajuce vojenské lietadla. Autobus však už asi hodinu meškal, alebo vynechal spoj. Všetci boli veľmi rozrušený, navzájom si oznamovali najnovšie informácie, ako že bude vojna, napadli nás ruské a iné vojska varšavskej zmluvy, aby zabránili kontrarevolúcií, naši to len tak nenechajú a podobne. Ľudí bolo toľko, že som sa vzdala čakania, pretože i náš autobus býval plný a mal odviezť i čakajúcich zo zmeškaného alebo vynechaného spoja autobusu. Pred obchodom v dedine sa už zbiehali ľudia, čakali, kedy vedúca obchod otvorí. Vrátila som sa domov, otec už mal zapnuté rádio , v ktorom hlásatelia dramatickým hlasom komentovali napadnutie Československa cudzím najmä sovietskym vojskom. Rozrušilo to i mňa, pretože manžel bol na základnej vojenskej službe ako vodič tanku v Topoľčanoch, obávala som sa vojny a začala som mať o manžela strach. Doma som synka postavila do postieľky, ktorú sme z našej izby s otcom preložili do kuchyne a počúvajúc rádio a katastrofické hlásenia pustila som sa do varenia a prania. Lebo jesť a ďalej žiť sa musí aj keby krompáče z neba padali. Keď obchod otvorili dal mi otec 100 korún na nákup múky, cukru, soli, petroleja, zápaliek, octu a takých bežných potravín. Chlieb sme mali objednaný, privážali ho okolo obeda. Kúpila som i čaj v plechovej krabičke, kávu zo dva balíčky a i rybacie a hovädzie konzervy, čo bol u nás nezvyčajný nákup. Ostatné potraviny ako masť, zemiaky, zeleninu sme mali doma, dopestované, dochované z plodov našej záhumienky. Mlieko pre synka som odoberala od miestnej gazdinky, ktorá chovala kravku. Obchodníčka v spotrebnom družstve predávala len obmedzené množstva, to aby sa ušlo každému. Svojho manžela poslala do skladov na doplnenie zásob. Ten sa zo skladov vrátil až neskoro popoludní, taká panika vznikla, že všetci obchodníci dopĺňali zásoby. Postupne počas dňa, po vyhláseniach niektorých politikov sa situácia mierne upokojila. Najmä preto, že zahraniční vojaci neboli agresívni, že neprišli bojovať, Československo „len obsadili“. Ale i preto, že komunistické špičky znova chytili moc pevne do rúk a našich vojakov držali v kasárňach bez zbraní. Úmrtia našich občanov, ktoré boli zavinené vstupom vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie, boli buďto účastníci rôznych nehôd, alebo ako príčina provokácií vojakov.

Na druhy deň všetko fungovalo ako predtým, išla som do práce, synka odniesla do jaslí. V práci som si vypísala na predchádzajúci deň žiadanku na dovolenku. Dozvedela som sa, že v deň okupácie bola zvolaná demonštrácia na priestranstvo pred podnikom Ryba, že sa jej zúčastnila väčšina našich úradníkov a i ľudí z podnikov v okolí, že niektorí „samozvaní noví vodcovia“ mali i prejavy k zhromaždeným, vyzývajúc k protestným petíciám, ku generálnemu štrajku. Ešte pár dni stáli na nákladných nástupištiach v rôznych mestách našej republiky vozne s vojakmi a s technikou, potom postupne poodchádzali domov, niektorí do uvoľnených kasární. A po čase začala normalizácia, súčasťou tej boli i previerky. Bola som mladá, členkou komunistickej strany som nebola, o politiku som sa nezaujímala, napriek tomu sme boli preverovaní komisionálne všetci úradníci bez rozdielu. Pýtali sa prečo som neprišla dvadsiateho prvého do práce, čo som robila, moje pocity a názory na vstup vojsk na naše územie. Podľa všetkého som obstála. Povedala som pravdu, takú aká je opísaná vyššie.

Neviem posúdiť, či bez vstupu vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie bi boli vtedajší politici schopní udržať socializmus, najskôr asi nie, bola by „obroda“ socializmu skončila tak ako skončila v roku 1989. Pretože pre našich terajších“ priateľov“ sme neboli dosť otvorení pre predaj svojich prebytkov, potrebovali nás ako kúpnu silu na odčerpávanie financií k sebe, pre svoje investície v našej krajine, pre svoje zisky, pre využitie našej lacnej kvalifikovanej pracovnej sily ako otrokov v svojich továrňach, v svojich domácnostiach, na poliach svojich dotovaných poľnohospodárskych farmách. O nami produkované výrobky záujem nemali. Náš ťažký, ľahký i potravinársky priemysel i poľnohospodárstvo boli účelovo v prospech našich terajším „priateľov“ zlikvidovaný. O nič iné ani začiatkom roka 1968 nešlo tým zo západu, čo nášho Dubčeka za jeho postoje a konanie vychvaľovali ako dobrého politika. Koho politici zo západu chvália a podporujú na toho si treba dať veľmi dobrý pozor. I teraz.
Bibina
Tento blog bol napísaný v roku 2018. Za všetkým čo som vtedy napísala si stojím. Pozorujem i udalosti na Ukrajine. Rozumiem dôvodom, ktoré uvádzajú ruskí predstavitelia na zdôvodnenie „špeciálnej operácie“. A verte je mi ľúto úmrtiam ukrajinských i ruských vojakov. Bohužiaľ ukrajinskí obyvatelia nemajú vo vedení štátu politikov, ktorí slúžia svojmu obyvateľstvu. Sú to sluhovia západu, najmä USA. A svojich vlastných obyvateľov obetujú, pre blaho svojich pánov.
20.8.2022 Bibina