bibina

Najradšej som,keď som doma. Ešteže mám priateľku, ktorá má z tej domácej pohody vie občas vytiahnuť do reality života mimo domu. A tak som povedala, á n o , na výlet do Tatier, konkrétne na Hrebienok. Deň predtým sme si zakúpili lístky na vlak. Mysleli sme , že zadarmo, ale IC vlak, ktorým sme chceli cestovať takú menu nepozná. Nastavila som si na ráno budíček, ale ani som nemusela už o druhej ráno mi osvetľovali okná kamióny, ktoré zablokovali pre svoj štrajk cestu okolo môjho domu. A bolo po spaní. Pôvodne som chcela do krajského mesta ísť autom, no zvážila som možnosť radšej ísť autobusom, mali mať vraj prednosť v jazde. Nemali, meškali do 30 minút. Ešte šťastie, že nás, mňa a mladého muža, ktorý šiel na povinné školenie v práci, po neúspešnom stopovaní poloprázdnych okoloidúcich osobných aut, /to by sa za socializmu nestalo, tam si ľudia pomáhali ako sa dalo/ zobrala suseda Anka. Pred stanicou sme vysadli a už len aby vlak nemeškal. Chvalabohu železničiari neštrajkovali.

Na Hrebienok sme sa s priateľkou, jej sestrou a možno aj stovkami výletníkov šťastne dostali. Na dosť malej ploche sa rôzni domáci i zahraniční umelci s prácou na sochách z ľadu doslova vyšantili. Je potrebné im vzdať úctu a obdiv. A mi návštevníci, Slováci, Česi, Maďari a ďalšie neidentifikované národnosti, tak ako Japonci pred desiatimi rokmi po Európe, sme cvakali s mobilnými telefónmi, fotoaparátmi, aby sme tú krásu mohli obdivovať i doma a ukazovať i príbuzným. Len moja priateľka nie. Hovorím prečo nefotíš, no vraj preto že už dlhšie má problém s nájdením fotoaparátu v mobile. Prezrelo ho už asi 5-6 ľudí vrátane jej syna i vnuka a nič. Bolo to nedlho potom ako jej syn kúpil nový mobil. Na starý bola zvyknutá, s novým si nie a nie potykať. S telefonovaním problém nemá avšak po odblokovaní telefónu ikonka fotoaparát je nezvestná. Sľúbila som že keď pôjdeme naspäť vo vlaku sa naň pozriem. Nie že by som mala nejaké technické znalosti ale niekedy mávam náhodou šťastnú ruku. I mojej bývalej susedke, skoro až do jej odchodu do domova dôchodcov som často „opravovala“ mobil i televízor. Až do toho času kým mi svojim telefonátom opravy zakázala. Vracala sa z poobedňajšej prechádzky a v tej chvíli na moju štvorcovú anténku na streche k wifine /je obalená alobalom / zasvietilo slnko. A z domu mi volala, že jej vraj laserom kazím elektriku, telefón i televízor. Vtedy som zistia, že jej starecká demencia už postupuje dosť rýchlo a v záujme, aby som jej nespôsobovala traumu, zriekla som sa nevýhodnej služby opravára. Odvtedy som zmenila i ja dodávateľa internetu, na pripojenie k pevnej linke. No „ laser“ na streche zostal, nemá mi ho kto zložiť.

V kaviarni na Hrebienku som si dala kávu, prvú v ten deň, absencia kofeínu v organizme sa už prejavovala i predtým ako som kráčala len taký kúštik hore briežkom v Starom Smokovci k stanici na Hrebienok. Ledva som nohy vliekla, a pľúca tiež nepomáhali. Nepomohli ani cukríky s obsahom kofeínu. Chvíľu sme posedeli , obdivovali panorámu i krásu Tatier, nadýchali sa sviežeho vzduch a poďme domov.

Cestou vlakom domov, ktorý sme stihli tak, tak, že sme ani miestenku nestihli kúpiť, sme sa usadili na voľné miesta. Dojedli sme zásoby z domu a potom sme sa dostali i k priateľkinmu telefónu. Najprv nás však oslovila mladá slečna, že má miestenku na moje miesto. Ihneď však poznamenala, že vedľa je prázdne miesto a že si tam sadne. Najprv telefón kontrolovala mladšia sestra priateľky s negatívnym výsledkom. Po tom som skúsila ja. Fotoaparát som objavila ihneď ešte pred odblokovaním telefónu. Stlačením na ikonku fotoaparát mala nasledovať akcia odblokovať a tak sa skutočne stalo. A hneď sme ho i vyskúšali. Samozrejme , že sme sa na svojich občasných zabudnutiach smiali. Spomínala som príhodu môjho švagra, ktorý mi volal, že 3 hodiny sa trápi s televízorom a stále má na obrazovke zrnenie. Už i vypol televízor z elektriky, vyskúšal cez klávesu“ menu“ rôzne nastavenia a nič. Nato som mu poradila, že nech na ovládači stlačí klávesu „source“ a bude. A on mi na to, že veď on toto ma napísané na papieriku pod televízorom. No zbohom keď sa dostaneme do štádia, že napíšeme i pätnásť lístočkov s poznámkami, uložíme ich na zodpovedajúce miesta a zabudneme čo na nich je a kde sú.

Cesta nám ubiehala dobre a o pol štvrtej sme už boli v Žiline. Rozlúčili sme sa so spolu cestujúcimi a poďakovala som i slečne za miestenkové miesto. Autobus do Kysuckého Nového Mesta so zástavkou v našej obci mal ísť o 16,00 hod. Aj prišiel, ale s príkazom od dispečera, že kvôli štrajku dopravcov a kolóne, kde uviazli i tri autobusy má odkloniť autobus cez Rudinu. A tak mi celkom tri cestujúce sme zostali bez dopravy. Aj taxikár , ktorého som o cestu požiadala, odmietol, že sa do miesta určenia nedostane. Stroskotala snaha i jednej z nás, ktorá volala manželovi do Kysuce. Ten sa tiež zamotal niekde v kolóne. A tak sme čakali ďalší spoj. Ten išiel do vedľajšej obce a mne zostala cca 500 m cesta peši domov.
Okolo pol šiestej som bola doma. A s veľmi nepríjemným pocitom k organizátorom štrajku, ktorí si zobrali ako rukojemníkov, kvôli svojím i niektorým nereálnym požiadavkám podniky, podnikateľov čakajúcich na tovar, ostatných účastníkov cestnej dopravy, cestujúcich , desiatky policajtov a medzi nimi i mňa.
Bibina.