bibina

Sú nepríjemné , hraničné dní, veci, situácie, prípady, obdobia, dojmy, pri ktorých je zbytočná, ba priam nebotyčná hlúposť na n-tú “ zblázniť sa“, ja ešte v takýchto nepríjemných situáciach hovorievam známe úslovie „keď nejde o život, nejde o nič“. Sú však situácie, prípady, ktoré k “ zblázneniu sú“ . Jednou z takých situácií bol pre mňa aj deň, kedy môjho manžela zrazilo auto. Časovo sa to obdobie prelieva s voľbou predsedu družstva.
16. apríla za začínala rybačka na pstruhových vodách, pstruhová sezóna trvá do 30 septembra. Môj manžel sa na tento deň už pripravoval možno aj mesiace dopredu. Vyrábal, viazal mušky, kontroloval háčiky, olovka, udice, kontroloval silon, vymieňal ho a združoval sa s ostatnými rybármi, samozrejme v krčmách, kde preberali svoju mieru pripravenosti sa na sezónu. A možno aj preto vtedy odmietol prácu robiť vrátnika v ZVL a tým pádom riskoval i vyradenie z evidencie nezamestnaných na úrade práce. Ešte predtým však dostal vyplatenú odmenu za prácu na dohodu, ešte z predchádzajúceho roku od iného zamestnávateľa v čiastke 15 000 Kčs, takže to bol ďalší dôvod, prečo tú prácu odmietol. Bol na najbližšie mesiace finančne zabezpečený a mohol sa nerušene venovať svojej dlhoročnej záľube. Ale najvážnejším dôvodom odmietnutia tej práce bola možná degradácia jeho ako človeka. V tom čase mal 49 rokov a bol hrdý, na to, čo za predchádzajúce roky dokázal, ako pracoval. Ako investičný pracovník bol známy v radoch zamestnancov fabriky i rybárov, mal zásluhy na výstavbe rybníka, bol tajomníkom v miestnej organizácií RZ a nezniesol by prezerať tašky zamestnancom pri odchode z fabriky. A ja som s ním súhlasila. I keď som na neho už predtým počas poberania podpory v nezamestnanosti tlačila na hľadanie si práce a neustále som ho kontrolovala , čo preto urobil. Miesta v jeho profesií investičného pracovníka však v tej dobe neboli voľné. Boli prepúšťaní i ďalší technickí pracovníci aj s vysokými školami , čo môj manžel nemal a tak som sa obyčajne od neho dozvedela, že prácu hľadal ale nenašiel. Konečne teda prišiel ten vytúžený deň a aj ďalšie dni strávené pri vode. V ten deň, bolo to asi 3 dni pred zhromaždením delegátov družstva a voľbami, bol znova na rybačke. Na brehu rieky, jeho veci strážila Axina, sučka jazvečíka, ktorú sme mali asi 2 roky. No skrátka rybárska pohoda, môj muž bol dobrý rybár, nejaké ryby v ten deň aj chytil. Keď som sa vrátila z práce boli pstruhy očistené v chladničke. A aj rybársky ruksak s udicami bol doma. Ale muža a ani psíka som doma nenašla. Ryby som na večeru aj usmažila a z hnevom, že asi zase niekde s rybármi do noci hodnotí rybačku som šla spať. O tretej hodine v noci ma zobudila suseda, doniesla mi na rukách zraneného psíka, s tým že Janka po polnoci zrazilo na križovatke, na prechode pre chodcov auto a v bezvedomí ho odviezli do nemocnice v okresnom meste. K susede doniesol psíka Jankov kamarát, mňa sa asi bál, lebo nie raz som sa s nimi vyvadila, nazývala som ich alkoholici, zavisláci na alkohole. Ihneď som volala do nemocnice, na úrazovku , ale tam mi nik nechcel o manželovom stave nič povedať. Zakaždým, príďte ráno. Ráno o piatej som sa zobrala už zo zimnicou a so strachom autom do nemocnice. Cestou som chvíľami plakala, chvíľami drkotala zubami od strachu nehľadiac na to, že sa mi môže niečo zle cestou prihodiť. A ani v nemocnici na úrazovom mi nikto nechcel povedať aký je stav môjho manžela, musíte počkať na primára. Drkotajúc zubami od strachu má asi o desiatej po vizite konečne prijal ošetrujúci lekár. Manžel žije, má poranenie hlavy, zlomeninu nohy a rozbitú panvu , jeho stav je stabilizovaný. Ošetrenie nám komplikoval jeho stav, mal alkohol v krvi. Upozornil ma, že okrem zlomenín má i prerušené nervy na nohe. Chcela som ho vidieť. Povolili mi na chvíľu za ním ísť. Manžel, keď má videl sa rozplakal a ja s ním tiež a jedine čo mi stále opakoval, odpusť mi prosím ťa. Manžel mal v nohe, cez koleno prevedené lanko a nohu mal upevnenú vo výške na konštrukcií. Takto nehybne ležal v nemocnici asi 4 mesiace. Chcel vedieť čo sa stalo Axine, mal obavy, že je mŕtva. Osobné auto manžela nabralo, keď už bol skoro na konci prechodu pre chodcov. Križovatka osvetlená, je na nej široko ďaleko vidieť, vyšetrovatelia sa zhodli, že vodič, mladý človek s dievčatami vo vozidle išiel vyššou rýchlosťou ako je v obci povolené, nevenoval sa riadeniu vozidla a samozrejme nezastavil na prechode, keď tam práve prechádzal môj muž so psom na remienku . Manžela odhodilo na krajnicu a psíka odhodil náraz do priekopy. Manželovi dvaja kamaráti ktorí si pred križovatkou odskočili na čúranie, po ratovaní manžela a jeho odvoze záchrankou, psíka hľadali po okolí asi pol hodiny. Pes bol v kríkoch až pri rieke, skrvavený ale bol ticho a oblizoval si pravú labku. Hoci ma Janko prosil, aby som deťom a jeho mame zatiaľ o tom, že je v nemocnici a v akom stave je nehovorila, zavolala som synovi do Šluknova, kde v tom čase pracoval. Dcérka mala každú chvíľu rodiť, tiež v Čechách v Lovosiciach, jej som nevolala, nechcela som, aby bola rozrušená ešte viac, počkala som až keď porodí a náš tatino bude na tom lepšie. Vnúčik sa narodil 4 dni po otcovom úraze. 28. apríla mal 25 rokov, už som mu gratulovala zo Slovenska len ja. Syn prišiel domov prvým rýchlikom. Tak isto i Jankovej mame s ktorou sme si občas telefonovali som o zrazení autom nepovedala, len to, že je v nemocnici so zlomenou nohou a že sa nemusí trápiť a aby na návštevu ešte nešla. Na druhý deň sme sa všetci traja stretli na chodbe pred Jankovým oddelením. Krv nie je voda. A mama má o svojho syna starosť aj keď má syn skoro päťdesiat rokov. Ďalší deň v sobotu bolo zhromaždenie a voľby. Ihneď po voľbách som odišla za manželom, ani na výsledky volieb som nečakala. Syn sa v nedeľu vrátil naspäť domov. Keď už manželovi bolo trochu lepšie , zašla som do Lovosíc potešiť sa s vnúčikom a uistiť sa , že moja dcérka a i vnúčik sú zdraví a v poriadku. Neskôr som zašla i so psíkom do Martina na rôntgen nôžky, pretože chodila len o troch nohách. Po prezretí snímky zverolekár potvrdil, že noha nie je zlomená ale, že psík má prerušený nerv. Dal mi recept na lieky, ktoré by mali pomôcť nerv obnoviť. Manžel dostával podobné lieky v injekciách. No a ani jednému ani druhému sa nerv neobnovil, lekár síce tvrdil, že nervy tiež rastú, ale veľmi pomaly, stav u Janka sa v budúcnosti môže trochu zlepšiť. Axinu som utratiť nedala, obaja manžel i ja sme mali k nej určitý vzťah a tak naša Axina žila s nami ďalších 10 rokov o 3 nohách. Na štvrtej skrčenej nohe sa jej vytvoril mozoľ, to keď sa občas pri behu skrčenou nohou dotýkala zeme. Manžel bol od toho času na invalidnom dôchodku. Čo sa stalo asi 4 mesiace po voľbách som už písala, môj manžel prišiel po 4 mesiacoch domov, ešte som pracovala v družstve, ale že končím a kedy som už vedela. Mala som už vybavený živnostenský list. Janko sa postupne učil chodiť s dvoma barlami , zatiaľ len po byte. Keď už sa vybral s barlami i do obchodu s potravinami, /chýbali mu cigarety/ ihneď mi avizoval, máš robotu.
Myslím, že môj pohľad na svet, na veci a situácie, ktoré sa nám udejú, taký ,ktorý nevidí len všetko čierne alebo biele ale rozoznáva medzi týmito farbami i rôzne odtiene sivej, mi pomáha v živote oveľa viac ako keby som bola pesimistka. Pesimista hľadá vinníkov za všetko čo sa mu stane zlé, viní vždy niekoho iného, závidí, nenávidí, neodpúšta, umára sa a preto nikdy nebude so svojim životom spokojný.
Bibina