bibina

Paparazzi, celebrity, konšpiračné teórie, presstitútky, nostalgia.

Nemôžem spať, lebo mám v spálni komára, či skôr samičku komára. Celé ruky mám už doštípané. Chvíľu som v obývačke pozerala maminu zbierku fotografií v krabici, s ktorými som ani 2 rokov po jej smrti neurobila poriadok. Našla som i fotografiu, ktorá má svoj príbeh. Urobila ju ako paparazzi  /neviem ako sa to slovo píše v ženskom rode/, teda bez aranžovania, potajomky moja dcéra. Je na nej môj tatino ako sedí na schodoch, na kolenách ma jedného a vedľa seba druhého pravnúčika  a i zo zahraničia privezeného psíka Bobika. Na verande, na ktorej tak isto ako ani na schodoch nie je zábradlie, je stará vyhodená skrinka z kredenca, na nej rôzne, dôležité haraburdie a stoji tam i rebrík, ktorým sa chodilo na povalu. Mama po tom rebríku chodila i ako osemdesiatročná, až kým jej to vnuk, ktorý s ňou po smrti tatina pár rokov býval nezakázal, tak isto ako aj bicykel. Steny domu sú ošarpané, oprskané snehom a  špinavou vodou ktoré, odhrňovacie vozidla počas zimy a na jar nahádzali cez múr z cesty až na dom. No, pozadie nič moc. A túto fotografiu, okrem ďalších fotografií svojich deti v rôznych roztomilých pózach a situaciach, spolu s popiskami poslala moja dcéra , ktorá býva v zahraničí do jedného nemenovaného týždenníka. No a tam niektorý z redaktorov vybral a uverejnil práve vyššie uvedenú fotografiu, s popiskou:  Máme radi svojho pradedečka zo Slovenska. Takže z môjho tatina, jeho pravnúčikov a psíka Bobika sa stali celebrity. Konšpirátori by napísali: Novinárske presstitutky za: a/ potrebovali expandovať do zahraničia, lebo minimálne jeden výtlačok išiel i na Slovensko,  b/ chceli ukázať chudobu na Slovensku a zároveň zdôrazniť , že ako dobre že sme sa rozdelili a zbavili sa ich  , c/ ešte aj psíkov im musíme dovážať nič u nás nie je, len čierna diera, /o tom, že psík je zo zahraničia noviny síce nevedeli ale konšpirátori áno, a predsa pravda je to keď sa o tom vyššie píše/,  d/ zaujala ich kompozícia tej fotografie. Podľa mňa d/ je správne.

Zostáva už iba nostalgia. Na tých  schodíkoch neposedával rád iba tatino, ale aj my s bratom ako deti, a naše deti. Obedovali, olovrantovali  sme na schodíkoch. Mamina napiekla na platni sporáka na drevo zemiakové placky, ešte horúce sme ich natierali maslom ale častejšie margarínom, posypali cukrom a hybaj na schody obedovať. Na olovrant sme mávali chleba s masťou a cibuľou. Masť musela byť v domácnosti vždy. Skoro v každom  dome mali aspoň raz do roka zabíjačku. Časť zo zabíjačky išla darom rodine, susedom. Keď zabíjali oni zas obdarovali nás, časť mäsa išla do soli, nakoľko, keď som bola dieťa neboli chladničky, časť sa vyúdila, časť išla do klobás. Neskôr, keď sme chodili rodičov navštevovať ako dospelí, tiež sme tam posedávali. Mamina málokedy, nemala čas, stále niečo robila či v kuchyni, či na záhrade, či pri a pre hydinu. Z tých schodíkov bol dobrý výhľad na 1/10 dediny, ale tej dôležitejšej. Výhľad bol na krčmu a obchod, do ktorého chodila celá dedina. Zároveň sme mali pod dozorom celú záhradu so samými užitočnými stromami jabloňami, /boli tam jonatánky, žlté veľké jablka , jakubky i kožovky/, tatinom milované hrušky /maslové i jesenné s hrubšou kožou a aj hniličky/, slivkami, kríčkami ríbezlí i egrešov. Keď si spomínam, tak tie jablka i hrušky i ostatné ovocie bolo zdravé, všetko bolo voňavé,  nehnilo a bolo bez postrekov. Časť záhrady bola zeleninová, zmestili sa do nej i skoré zemiaky. Trávnik bol len v prednej časti dvora, taká rôzna zmeska. V zadnej časti dvora bola šopa,/ nad dvere do nej mama vnukom a vnučkám s otcovou pomocou urobila hojdačku/ kurací dvor, hnojisko, na ňom bol postavený poschodový kurín s rebríčkom pre sliepky a prízemím pre kačky alebo husky a aj suchý záchod /keď som šla večer ako dieťa na záchod rozprávala som sa so sliepkami a kačkami, aby som sa nebála/. Vzadu za kuracím dvorom stáli štósy drevá /štiepky/, v susednej dedine bola píla na drevo, obrezky sa dali lacno kúpiť. Tieto štósy dávali istotu, že nám v zime bude tepľúčko. Dnes už schody sú skryté v dome, veranda je zasklená, na stenách je zateplenie zo zahraničného polystyrenu, omietka je zo zahraničných farieb, strecha je pokrytá kanadským šindľom, ešte že aspoň okna sme vymenili za drevené eurookna od nás z Oravy a nie plastové zo zahraničia. Urobili sme s manželom  prístavbu k domu a  podkrovnú izbu pre návštevy, pretože sme chceli i nám i maminke a i našim deťom, keď prídu na návštevu zabezpečiť patričný komfort. Náš dom je zmenený na nepoznanie. Zmenená je i záhrada. Podľa novšieho trendu s veľkým trávnikom a rybníkom. Teraz som v ňom sama a už rozumiem maminke, ktorá mi asi 2 roky pred smrťou so smútkom povedala. Toto už nie je môj dom, môj dom bol malý, pekný a útulny a záhrada tá vyzerá ako mestský park a nie ako záhrada.

Končím sú štyri hodiny , idem späť. Najskôr však musím toho votrelca komára zneškodniť. Možno si budem musieť dať i zopár vlastných faciek, kým sa ho zbavím.

Biibina.