bibina

Dnes dňa 13.2. má moja dcérka narodeniny, a ja som si pripomenula obdobie a deje v tom čase, ako som ju priviedla na svet. Keď sa narodila môj muž bol v tom čase na základnej vojenskej službe a syn mal 18 mesiacov. Z manželom sme sa zosobášili , keď chodil do tretieho ročníka vysokej školy. Ja som už bola zamestnaná a zároveň som navštevovala posledný ročník strednej ekonomickej školy popri zamestnaní. Manžel vysokú školu nedokončil, lebo mu chýbali 2 skúšky z druhého semestra a tak sa zo dňa na deň prihlásil v septembri na vojenskej správe na vojenčinu. Už 1 októbra narukoval. V jeho mene som odovzdala index a požiadala o odklad štúdia. Odklad mu povolili na 1 rok s tým, že musí opakovať celý tretí ročník. Už bol na vojenčine osem mesiacov, keď som po jeho opušťáku a návšteve doma otehotnela. Tým pádom padli i jeho nádeje dokončiť školu denným štúdiom.
Dva dni pred dcérkiným narodením bolo veľmi mrazivo. Maminka prišla z práce, z doobednej smeny, pracovala na smeny v ZVL v konečnej kontrole ako robotníčka, ja som dopoludnia varila obed, vyvárala plienky a v pračke oprala biele detské pradlo. Tatino mi kúril pod plienkami, na transporte sa stále hriala voda či už na umývanie, alebo na riady, občas priniesol drevo do kuchyne i do mojej izby, kde poobede spal môj synček. Nanosil mi od studne na dvore i vodu na pranie a prvé pláchanie, chodil na dvor vylievať špinavú vodu, nakoľko vodovod sme ešte nemali dobudovaný. Mamina sa umyla, prezliekla, najedla a potom sme plánovali koľko práce nám ešte zostalo do večere. Pobavili sme sa s Jarkom mojim synom, pobehal si po kuchyni , niečo som upratala, ožehlila, mama umyla riady, prichystala niečo pre sliepky, zatvorila ich, prichystala večeru a keď sme už všetky denné povinnosti dokončili, nakŕmila som Jarka a dala ho spať. Keď zaspal začali sme pod studňou na dvore pláchať pradlo. Mali sme iba jediné gumenné rukavice a maminka ich vnútila mne. Pod studňou na stolci sme mali podloženú plechovú vaničku, na dne ktorej tatino urobil dieru s korkovým špuntom, ktorou sa špinavá voda vypúšťala. Keď sme už prali v ďalšej čistej vode, mne odišla plodová voda. A to ešte sa muselo pradlo vyvesiť na povalu. Prezliekla som sa a šla som na povalu po rebríku zavesiť plienky i pradlo, maminka medzitým zháňala sanitku. Telefón bol v obchode i v krčme, ale bol pondelok a krčma bola zatvorená, krčmárka i predavačka z obchodu boli zo susednej dediny. Tak sa vrátila, že nemá odkiaľ zavolať, ako sa cítim, či mám bolesti a nech sa už chystám. Nachystala som si veci pre seba i dieťatko ,Jarka sme nechali pod dozorom tatinovi , pretože sme kúrili v kachliach, aby sa mu náhodou nedymilo. Spolu s maminou sme sa vybrali na pílu na dolnom konci dediny, čo bolo asi 500 metrov od nás. Na píle mával službu vrátnik, telefón mali , dúfali sme že sa rýchlo dovoláme. No aj keď sme kričali, búchali, vrátnika nebolo. Znova sme sa vrátili, to už mamina zobudila susedu bolo asi pol desiatej večer a poprosila ju aby šla s ňou na pílu ešte raz . Táto vedela o diere v plote na píle, ktorou vošli do areálu a hľadali vrátnika. Našli ho v sušiarni dreva, kde sa muselo kúriť. Nevieme či prikladal, alebo tam spal ale konečne sa dostali k telefónu a zavolali sanitku. No a tak som sa konečne okolo polnoci dostala do nemocnice v krajskom meste deň pred pôrodom. Ďalší deň som čakala, ale pôrodné bolesti prišli až nadránom. Okrem mňa tam čakala na pôrod i ďalšia prvorodička, táto chodila skoro celú noc kričiac od bolesti. Mal na ňu dávať pozor jej rodiny známy primár, ten sa však zobral večer domov a ju nechal napospas personálu. Mne ako druhorodičke dali i injekciu na otvorenie nad ránom, prečo nedali jej neviem, neustále sa jej s krikom domáhala. Porodili sme až ráno, ja asi okolo ôsmej dcérku, ona za účasti primára okolo desiatej zasa synka. Moje dievčatko malo okrúhlu červenú tváričku, drobné tmavé vlásky i na čele i na chrbte ale pre mňa to bol poklad a najkrajšie dieťa na svete. V pôrodnici si ma nechali o dva dni dlhšie pretože sa mi zapálil prsník a brala som nejaké lieky asi antibiotika. Maminka počas mojej neprítomnosti musela nahlásiť dovolenku. Vstala ráno o piatej a cestou robotníčok v autobuse tú dovolenku nahlásila. Šoféri boli na rôzne odkazy zvyknutí a tak kým sa odkazy odovzdávali chvíľu trpezlivo čakali. Veď aj pred tým asi päť mesiacov ako som nastúpila na materskú dovolenku, maminka sa už nemohla dívať na to ako každý deň vláčim Jarka po autobuse do krajského mesta do jaslí. A tak vymyslela nový režim striedavého opatrovania. Vybavila si v práci len poobedňajšiu smenu, ja zase skrátený úväzok a v autobuse sme sa stretli. Ja som vystupovala, mama nastupovala. Odkazy ako Jarko už jedol, spinka, vykakal sa do nočníka, riady som nestihla umyť, lieky som mu dala a podobne počúval celý autobus. A nepämatam sa, žeby niekomu tie ľudské problémy, tá človečina vadila. Život nebol taký jednoduchý a ľahký ako dnes a napriek tomu sa Husakové deti rodili, stavali sa byty, mali sme optimizmus, nádej a istoty, že neprídeme o prácu, že budeme mať kde bývať.
Bibina.